O starom vysávači

 Pamätáte sa na mňa? Nie? Tak vám pomôžem: naše sídlisko, balkón so žlto-bielym slnečníkom, rozprávková taška. Stále nič? Veď to som ja! Áno, ja, čo nazízam svojím ďalekohľadom ľuďom do okien! Ja, čo zbieram rozprávky do svojej starej zázračnej tašky! No konečne. Už som si myslela, že ste na moje Bublinkové rozprávky zabudli. Zasa je jar, vyšlo slniečko a ja sedávam na našom balkóne a čakám na rozprávky. Veď som vám dala svoje čestné balkónové slovo, čo si nepamätáte? No – a v tom je ten problém: čestné balkónové slovo o tom, že pre vás nachytám rozprávky z celého mesta. Lebo verte - neverte, akoby zrazu zmizli všetky príbehy! Nejako sa mi to nezdá. Sedávam na balkóne, oči si idem vyočiť, môj ďalekohľad si ide tiež šošovky vyďalekohľadovať, a kde nič – tu nič. Moja rozprávková taška sa z času na čas otvorí, ale myslíte si, že púšťa von rozprávky? Ona zíva od nudy!

     Koľkokrát som sedela zatajená pod slnečníkom až do večera! Slnko už dávno zapadlo, slnečník chcel ísť spať, len ja som sedela ako päť peňazí. Nepýtajte sa ma, koľko je päť peňazí, lebo podľa toho, ako smutne som na tom balkóne sedela, to vyzerá asi tak na dva centy. A zrazu.../viem, že už čakáte na toto „až zrazu“/...zrazu som sa pozrela do svojej izby a jasne som videla v kúte skrytú rozprávku! Nepotrebovala som ďalekohľad, len svoje oči a uši. Potom som potichu otvorila rozprávkovú tašku a šups! Mám pre vás prvú rozprávku o starom vysávači.

     Za siedmimi horami a siedmi riekami, na siedmom poschodí nášho domu, konkrétne v mojom byte, žije starý vysávač. Tak dlho u mňa býva, že som si ani nevšimla, že zostarol. Zhrubol mu hlas a odišli mu priedušky /nebojte sa, neodišli naozaj, to sa len tak hovorí/. Priedušky stále má, ale má ich akési chytené /ani teraz sa nebojte, nikto mu ich neohmatáva, to sa zasa len tak hovorí/. Keby som pozornejšie počúvala jeho chrapot, stačilo by vysávač odniesť k lekárovi a spieval by ako slávik. Ale ja som si jeho chrapot nevšímala – a to bolo vlastne dobre!  Lebo viete, čo robia vysávače vo svojom voľnom čase? Nie vtedy, keď ako otroci hltajú prach z kobercov, ale vtedy, keď ich ľudia zatvoria do skrinky alebo postavia do rohu izby a odídu. Ten môj vraj robí neuveriteľné veci! Súvisia s hudbou... Totiž presne o desiatej dopoludnia hrávajú v rádiu džezové melódie. Susedka pod nami si ich púšťa tak nahlas, že ich v mojom byte počuť úplne zreteľne. A čo má spoločné môj starý vysávač s hluchou susedkou? To vám hneď vyrozprávam...

     Príbeh môjho starého vysávača som sa dozvedela nedávno, keď ma zastavil môj horný sused:

– Dobrý deň! Mám k vám prosbu.

– Dobrý.

– Mohli by ste mi, prosím, požičať vaše džezové cédéčko?

– Prosím?

– Od Armstronga.

– Prosím?

– Prepáčte. Tak kazetu. Alebo platňu. Alebo magnetofónovú pásku... – uprene sa na mňa díval svojím psím pohľadom.

– Ja... to je asi omyl. Ja nemám od Armstronga ani džezové cédéčko, ani kazety, ani platne, ani magnetofónové pásky.

– Vy si zo mňa strieľate, však? – usmial sa sused a ďalej sa na mňa pozeral svojím psím pohľadom.

– Naozaj nemám doma žiaden džez. Ale požičiam vám klasiku.

– Ja nechcem klasiku! Chcem ten džez, ktorý si doobeda púšťate.

– Asi sa mýlite, ja si doobeda nič nepúšťam. Ja som doobeda v práci.

– Tak si to teda podľa vás vymýšľam? – rozhodil sused rukami a jeho oči už vôbec neboli psie.

– To som nepovedala... – pokrútila som hlavou a rýchlo som vošla do bytu. Čo ak sa sused zbláznil? Čo ak budem musieť volať pohotovosť?

     Ako som tak sedela a rozmýšľala o hudbe, ktorá vraj vychádza z môjho bytu každé dopoludnie, ktosi netrpezlivo začal búchať na dvere. Opatrne som sa priblížila k hľadáčiku na dverách a vidím: sused! Máva čímsi v ruke a ťuká si po čele. Otvoriť? Neotvoriť?

     Napokon som otvorila. Sused mi podáva svoj mobil:

– Tak si to teda vypočujte!

     Z mobilu sa ozvala akási džezová hudba a do tej hudby zrazu Armstrongov chraplák, že život je krásny. Bolo to fantastické.

– Už mi veríte?

– No... ale ako to môže byť z môjho bytu? Ja predsa nie som doma!

     Napokon sme sa so susedom dohodli, že na druhý deň nepôjdem do roboty, ale budem čakať u neho na hudobný koncert z môjho bytu. Čo si myslíte? Kto z nás klamal? Nikto! Z môjho bytu sa naozaj ozýval džez! Pozreli sme sa so susedom na seba a opatrne ako dvaja zlodeji sa prikrádame k dverám môjho bytu. Odomykám, ticho našľapujem na špičky, hudba znie ako na koncerte. Otvorím dvere do obývačky – a tam uprostred izby stojí môj starý vysávač, zvíja sa ako na pódiu, raz chripí, raz napodobňuje trúbku a zasa chripí! Oči má zatvorené, krúti krkom, sem-tam si odkašle a ďalej chrapčí ako pravý Armstrong.

     Keby ste videli jeho vydesený pohľad! Ešte vydesenejší ako pohľad suseda. Ten vybehol z dverí ako namydlený blesk.

– Vieš mi vysvetliť, čo stváraš? – hovorím vysávaču.

– Čo! Čo! Bolo mi smutno. Každý deň v byte pod nami hrajú v rádiu džez. Tak som sa pridal. To sa nesmie?

– Nuž ale ty si vysávač!

– Ale veď mám na to vytrénovaný hrubý hlas...

– Máš pravdu, za dvadsať rokov ti poriadne zhrubol. Musím ťa odniesť do opravy.

– Len to nie, preboha! Sľubujem, že vysávať budem ticho ako muška.

Zrazu sa mi toho môjho vysávača uľútostilo. Ani neviem, čo sa to so mnou stalo, ale hovorím mu:

– Tak dobre. A ja, aby ti nebolo smutno, budem spievať s tebou!

     Odvtedy si každú sobotu spievame tie najdžezovejšie melódie na svete. Niekedy sa k nám pridá aj sused.

     Vidíte. Toľko som hľadala rozprávky všade okolo seba – a nakoniec som našla rozprávku u seba doma. Už som zvedavá, či môj byt skrýva aj viac rozprávok...