.vysoká na planine

„Odkiaľ sú tie vzorky?“

„Neviem.“

Zdvihol hlavu. Úkosom pozrel na stôl. Písmo na štítkoch bolo z tohto uhla rozmazané.

„Ach tak...“

Ak si myslí, že ho donúti vstať z pohodlného kresla, tak sa veľmi mýli.

„Už to nechaj tak, o chvíľku končíme.“

Pokrčila ramenami.

Ventilátor na parapete sa lenivo otáčal. Vzduch v miestnosti bol i tak takmer nedýchateľný. Pozrel na ňu. Stála mu otočená chrbtom a dívala sa do mikroskopu. Spod zažltnutého bieleho plášťa  jej vykúkali pekne tvarované lýtka. Pocítil jemný náznak sklamania. Tak ju by vedel dať do laty ak by chcela... Pohodlne sa zahniezdil. Monotónny bzukot ventilátora, nehybné ticho a páľava spoza okna ho uspávali.

Ťažko dýchal. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval. Bežal. Z čela mu tiekli ťažké kropaje potu. Konečne ju dobiehal. Pred sebou, ako svoju najväčšiu výhru, zbadal mihotajúce sa chodidlá. Zastala. Okamžite sa stiahol za hrubý kmeň stromu. Nebadane vykukol. Prečo sa tak vydesená obzerá vôkol seba?. Na tele má už len zbytky akejsi bielej látky. Pri hlbokých nádychoch sa jej podchvíľou z franforcov vynoril prsník. Mľaskol. Podvedome začal hladiť drsnú kôru.

„Vstávaj!“

Zarazene sa obzeral po miestnosti. Stála nad ním a s pobaveným úškrnom sa mu dívala niekam do rozkroku. Pocítil ako ho zalieva červeň. Pomaly vstal a čudne pokrčený, v miernom úklone, sa vybral k dverám. Chodbou sa niesol zatuchlý pach vypchatých zvieracích hláv. Striaslo ho. Ako vždy. Nad dochádzkovou knihou trónila hlava daniela. Pozrel do jej sklenených očí. Podivne rozmazaní stáli vedľa seba. Namáhavo dýchali, ona bola vydesená s rukami prekríženými na odhalených prsiach, on čudne deformovaný. Potichu sa uchechtol.

„Nech sa páči, kolegyňa.“

Ako pravý džentlmen jej pridŕžal presklené vchodové dvere. Chvíľu počkal. Tie lýtka sú naozaj pekné. Spokojne si začal pohmkávať. Pohladil aktovku s jemnými nástrojmi z chirurgickej ocele. Ako vždy. Pre istotu.