Pachy

Pachy

V ten deň sa priblížila k jej vlasom. Voňali ako čerstvo umyté. Ruka zastala na polceste. Nevieme, z ktorej strany. Žena sa  k nej otočila, ale pozrela niekam mimo.

„Už musíš ísť domov," povedal otec. Sedel a ani sa nepohol. Rozprávajúca socha. Izba bola mŕtvola muchy pri pohári s vodou. Ležala tam ešte od leta.

Vonku nesnežilo. Nepršalo. Nesvietilo slnko. Vonku nebolo.

Ale rakva bola. Veľká. Príliš veľká pre takú malú ženu. Pokojne si mohla do nej ľahnúť aj ona. Zmestili by sa.

Podľa všetkého nebolo leto, lebo ženám v silonkách nesmrdeli nohy.

Od detstva neznášala pachy. A najmä laky na vlasy. Mama si nimi často spevňovala účes. Nikdy nezabudne na ten smrad, keď cestovali autom - benzín a lak na vlasy. Po chvíli sa vždy povracala.

„Život má svoju pointu v smrti," vravel kňaz. Stromy sa nakláňali, ale vietor nefúkal.  Zrazu sa  prehla  ako prút, keď sa naň chytí príliš ťažká ryba. Akási pani sa ju snažila narovnať. Akoby sa to ešte dalo. Žena mala nalakované vlasy. Povracala sa.

Zanedlho na to sa to opäť stalo. Prišiel pomedzi riadky, ktoré napísala. Votrel sa jej mľandravo do mozgu a zabýval sa. V hlave. Ako keď väzníme myšlienku, ktorú nikdy nikomu nepovieme ani nenapíšeme. Tak si v nej žil. Parazitoval.

Nazvime našu hrdinku Uršuľa. Každá poriadna postava by mala mať meno. Mená by mali ľudia nosiť na tričkách, lebo o nich veľa hovoria. Ale niekedy aj mlčia.

Uršuľa hovorí za všetko.

Miesto v jej hlave sa nevyprázdnilo. On ju ale zvnútra vidieť nemohol, lebo tam bola tma. Nevedel o nej takmer nič. Netušil, prečo trpí, o čom sníva, koho miluje, prečo je smutná. Lebo Uršuľa je smutná postava. Ale nemusíme ju ľutovať.

Ktosi jej hovoril, že ľudia túžia po príbehoch. Tí jednoduchší po seriáloch. Túžia po ilúziách, ktoré im ponúkajú. Diego prinesie Palome kvety. Paloma ho odmietne. Diego sa rozplače. Ľudia šalejú. Ach, vzdychnú si panie pri televízore. Ach, vzdychnú si susedia pri súloži v celkom inom príbehu.

Aj ona po ňom túžila. A vtedy do nej zazvonil. No a čo, že nepriniesol kvety. Pustila ho dnu.

Utrieďme si teda postavy. On (ten v jej hlave), Uršuľa, otec, žena, ktorá podľa všetkého umrela, manžel, ktorý je ešte v práci. Vzťahy len nejasne tušíme, dokresľujeme si ich. Nie sme prvoplánoví. Nie sme v telenovele. Možno nie sme vôbec. Ale pozrime sa, či sa bude niečo diať.

Uršuľa v prítomnom čase čistí doma zemiaky. On jej leží v hlave. Občas v žalúdku. Otec spí. Manžel je v práci. Postavy, ktoré boli na pohrebe, nie sú podstatné. Príbeh sa ešte nezačal. Uršuľa musí počkať, kým jej dotyčný vyskočí z hlavy a uvidí ju.  Malú, roztrasenú Uršuľu.

Namiesto toho prichádza manžel. „Ahoj, moja," skloní sa k nej. Nie je to typický krčmový typ, ktorý by tam vysedával hodiny. Príde, vypije pivo a poldeci a ide preč. Krčmové reči sa mu hnusia. Jeho dych sa hnusí Uršuli. Spomeňme si na tú časť o pachoch. „Ahoj," pobozká ho. „Ako?"  „Tak." Díva sa na špinavý zemiak v ruke. Manžel sa nadýchne, nechce rušiť jej žiaľ. Miluje ju.  Odchádza sa zavrieť do svojej endogénnej depresie. Je to umelec. Poľutujme ho.

Uršuľa ho ľúbi. Rovnako ako toho vo svojej hlave. Má síce trošku chladné oči, ale nemôže byť všetko horúce. Aj tak sa nám postavy  rozmrazujú. Vzťahy už nie sú také zahmlené. Dokonca naskočilo počasie. Sneží.

Keby z nej vyšiel, všetko by mu povedala. O tom, ako ju milovala. Ako jej nemohla pomôcť. Ako sa cíti vinná. Ale už je to jedno. Nikdy nechcel nič počuť. Nikdy sa na nič nepýtal.  Rozhodol sa zostať v nej.

Vonku sa začína novoročný ohňostroj. Svetlice agresívne prepichujú nebo. Uršuľa fajčí na balkóne a myslí na farby. A na to, že nemá komu povedať, ako sa ich chce nadýchnuť. A na to, že sa chce vydýchnuť.

O pár hodín bude svitať.

28. júl

Jóchanán:

hm...

Salome:

co hm?

Jóchanán:

je to ako gulomet v dialke

chvilu som si si za tym zvukom predstavoval utrpenie, zivot, ale potom som si nan zvykol

take rozfrckane obrazy, ktore spolu nedrzia

ma to atmosferu, ale akoby to vyustilo do nicoho

zaver nudny

napriek tym svetlam z ohnostroja sa rozpusta v hmle

Salome:

to by som sa chcela aj ja

preco ma vlastne stale citas?

Jóchanán:

lebo rad spoznavam ludi cez ich texty

aj tento je autobiograficky, vsak?

Salome:

neznasam, ked sa neoddeluje text od reality

specialne pri poviedkach ma z toho ide porazit

nabuduce napisem o pareni kapybar mociarnych

ja budem samcek

Jóchanán:

to by mohlo byt zaujimave

konecne

Salome

takze podla teba som nestastna vydata zena, ktora sa nevie spamatat z niecej smrti

samozrejme, ze do zivota jej vstupil niekto tajomny, kto ju nechce pochopit

v suvislosti s odkazom na Ursulu by to mohol byt vyrazne mladsi muz

Jóchanán:

mozno, neviem

ale nestastna si

a citala si Slobodu

Salome:

a ty si cital Wildea

na taky trhly nick si nemohol prist inde

Jóchanán:

ale to je moje skutocne meno

Salome:

jasne

a ja som  Salome

Jóchanán:

ved preto k sebe patrime

osudovo

Salome:

iste

mozem ti dat hodinu brusneho tanca

Jóchanán:

pridem

raz

Salome:

daj si pozor na hlavu

Jóchanán:

aj ty

Nevedela o ňom nič. Jedného dňa ju požiadal na facebooku o priateľstvo. Potvrdila ho. Jediným kliknutím ho vpustila do svojho sveta. Na svojej stránke mala toho o sebe málo. Namiesto svojej fotky Výkrik od Muncha, pár neznámych známych, v aktivitách a záujmoch uvedený aktívny vzťah k literatúre. Vlastnej. Žiadne priezvisko, len meno Salome.

On bol Jochanán. Na fotke odrezaná hlava na tácke. Začali si písať. Chcel čítať jej texty. Naliehal, aby písala ďalšie. Deň čo deň sa do nej vplietal. Pol roka.

Zapálila sviečku pri fotke mŕtvej. Hovorila jej niečo pohľadom, ale fotka zaryto mlčala. Už roky.  Sadla si k oknu a dívala sa do tmy. Myslela naňho. Na to, aké má oči, farbu hlasu, pokožky. Na to, koľko má asi rokov. Kedykoľvek sa v konverzácii priblížila k niečomu podstatnému z jej života, zastavil ju a pýtal si ďalší text. Mala ich mnoho. Posielala a písala. Písala a posielala.  Lebo to tak chcel.

Ráno z nej v kúpeľni zvykli vyplávať oči. Putovali po kachličkách, a keď sa opäť pozrela do zrkadla, sedeli už krvavo na svojom mieste. Presne ako dnes. Vypláchla si ich vodou, ale ruky ju nechceli poslúchať. Triasli sa ako od zimy. Len ako. S námahou na seba nahádzala nejaké handry a zapla počítač. Nebol tam. Ani o hodinu. Keď sa neobjavil ani na obed, vedela, že sa s ním musí stretnúť a že od toho závisí niečo veľmi podstatné.

30. december

Jóchanán:

ahoj

Salome:

ahoj, uz som sa bala

Jóchanán:

coho?

Salome:

ze zmiznes

Jóchanán:

JHVH je milostivý

a vecny

nomen omen

Salome:

co?

Jóchanán:

boh je milostivy

to je preklad mojho mena

a vecny, takze nikdy nezmizne

Salome:

len aby

Jóchanán:

mas dalsie?  

Salome:

znicis ma

poslala som ti uz vsetko

Jóchanán:

tak pis dalej

proste len dalej pis

Salome:

dnes som nieco vytvorila

ale este to nie je ucesane

Jóchanán:

kaslem na hrebene

posli

Salome:

červenú farbu si pamätám

už od prenatálneho veku

plodová voda chutila železito

keď si krvácala

z čerstvo nalakovaných

nechtov

panebože

vravím ach

panebože

ktorý si

niekde v prdeli

v noci vstávam

a vonku prší

na bielizeň

fackujúcu vzduch

a ja nemám

nemám

dosť rúk

aby som v tom vetre

zmenila

smer gravitácie

stalo sa to v júni

vraj úplnou náhodou

asi ako keď dážď

rozbíja hlavy

som tvoj hnisajúci

dekubit

vytekám ako farba

z  nalakovaných

nechtov

veď aj vtedy

bolo všetko červené

no najviac ty

a ja

nosím tvoju krv

v žilách a v dlaniach

a nikdy si to

neodpustím

Salome:

si tam?

Jóchanán:

uhm

bielizen je otrasne slovo

Salome:

je

Jóchanán:

preco nemas na facebooku cele meno?

Salome:

ja je niekto iny

Jóchanán:

stale sa skryvas

najradsej za postavy vo svojich textoch

a za frazy

Salome:

dobre, pokojne krizme reality

pisanie je predsa aj psychohygiena

Jóchanán:

konecne to priznavas

za pol roka som ta cez tvoje texty celkom dobre spoznal

Salome:

mozes aj naozaj

Jóchanán:

naozaj?

Salome:

si pre mna len predstava

strasne abstraktna

a ja sa musim o nieco opriet

Jóchanán:

o mna sa teda urcite neopries

ale pridem

Salome:  

Hradiska 20

tretie poschodie, druhe dvere zlava

budem tu sama

zajtra o dvanástej

 Celú noc nemohla zaspať. Keď sa jej to nadránom podarilo, snívalo sa jej o Caravaggiovom obraze. Nad Jánom Krstiteľom sa skláňal kat, držal ho za vlasy a za krk, z ktorého vytekala krv. Išla k tým postavám bližšie, tak blízko, že cítila mŕtvolný  puch a zašliapla umelcovo meno v mláke krvi. Zrazu prudko vykríkla. Bola to ona, komu práve oddeľovali hlavu od tela. Zvíjala sa na zemi ako zašliapnutý had. Dívala sa na svoje druhé telo zhora a strašne kričala.  Prišli. Opäť museli prísť. Potom sa jej uľavilo a bolo ráno.

Stalo sa to až päť minút po dvanástej. Zvonček zadrnčal trikrát za sebou. Oči jej vplávali na správne miesto.  Nadýchla sa a prudko otvorila dvere. Bol za nimi. Pach. Niečo ako lak na vlasy zmiešaný s benzínom. Podlomili sa jej kolená....

Keď sa prebrala, ležala vysilená v  posteli. S námahou naštartovala počítač, ale jeho profil zmizol. Rovnako ich polročná konverzácia. Ako pach, ktorý sa rozplynie, ale bude ju stále prenasledovať. Keď sa ho raz nadýchla, už ho z hlavy nedostane. Strácala ju. Svoju hlavu. Keby z nej vyšiel, všetko by mu povedala. O tom, ako ju milovala. Ako jej nemohla pomôcť. Ako sa cíti vinná. Ale už je to jedno. Oni nikdy nechcú nič počuť. Nikdy sa na nič nepýtajú. Len v nej cudzopasia a nútia ju písať ďalšie a ďalšie texty. Pozrela na fotku v kúte, ale tá stále mlčala.

V noci vyšla na balkón liečebne a zapálila si cigaretu. Zajtra ju príde navštíviť manžel a otec. Dnes je Silvester, všetko duní, ale farby ohňostroja zanikajú v hmle, ktorá padá stále nižšie.