Výťahové dobrodružstvo

     Na dnešnú cestu výťahom tak ľahko nezabudnem. Vošla som doň, stlačím šestku a vidím: na zemi v rohu leží červený nos! Taký cirkusový. Čo ak bol u niekoho na návšteve šašo? A čo ak išiel v našom výťahu a nos nechal pre nás, obyčajných ľudí, aby sme vedeli, aké nosy nosia šašovia? Rozmýšľam: ak si ten nos nasadím a náhodou ma privolá niektorý sused, čo si bude myslieť? Nie dosť, že mám doma spievajúci vysávač, metlopsa a tancujúce nohavice, ešte musím objaviť aj tento nosisko!

– Už som bol raz v rozprávke, – ozve sa nos niekde medzi prvým a druhým poschodím.

– Prosím?

– Vravím, že som bol už v rozprávke.

Neviem, či sa mi nesníva, radšej neodpovedám a veziem sa ďalej. Blížime sa k tretiemu poschodiu.

– Hej! Stlač STOP! – pomrví gumičkou nos a ja ako zhypnotizovaná stláčam tlačidlo STOP.

– Si sa zbláznil? Ľudia čakajú na výťah! – hovorím nosu.

– Aj v časopise o mne písali, – pozrie sa na mňa nos nosnými dierkami /prepáčte, vymýšľam si, chcem byť zaujímavá. Šašovský nos žiadne nosné dierky nemá. Vyzerá ako lesklá červená paradajka/.

– A čo písali?

– Celú rozprávku o mne napísali! Ako som si visel na školskej bráne a našiel ma učiteľ matematiky. Keď si ma nasadil, zdalo sa mu, že je žiakom školy a jeho učiteľ ho práve ťahá za ucho, – chichotal sa nos.

– Vyrušoval?

– Práveže nie! Učiteľ si to iba myslel. Taký rozprávkový omyl. To sa stáva. A potom ma našiel chlapec, ktorý si ma nasadil a zrazu sa stal učiteľom. Nič nevedel! Či som sa nachichotal, – natriasal sa nos a zrazu som mala chuť ho prišliapnuť.

– A potom ma našiel školníkov pes Raf! Vláčil ma po celej škole, skryl ma pod rohožku, až ma napokon zahrabal do pieskoviska. Najprv mi skočila na chrbát učiteľka telocviku, ktorá ukazovala žiakom správne držanie tela pri skoku do diaľky. Potom mi poskákala po chrbte celá škola okrem riaditeľa. Myslel som si, že som načisto mŕtvy.

Už som nemala chuť prišliapnuť nos, už som ho ľutovala.

– A čo robíš tu, u nás?

– Hra osudu, – vzdychol si nos a pokračoval. – Školníkov pes Raf ma z toho pieskoviska napokon vyhrabal a podaroval ma svojmu kamarátovi Vanimu. A keď som už minule sedel pod jeho veľkým uchom, veď vieš, že čivavy ich majú neobyčajne veľké, zbadal som, ako sa prechádzaš so svojím psom. Rozprávali ste sa a vydychovali ste také biele obláčiky, čo stúpali k nebu. Sledoval som vás. A tak sa mi dnes podarilo prešmyknúť sa hlavnými dverami a vkĺznuť do výťahu. To je všetko...

Trochu mi bolo červeného nosa ľúto. Zdvihla som ho a vyleštila. Mám si ho nasadiť?

– Som čarovný, – pošepkal mi, a ja som bola zrazu zvedavá ako nikdy. Nos som si nasadila a náhle som sa ocitla v inom svete. Mala som štyri roky. Čupela som so svojím bratancom Rudom pri veľkom mravenisku a paličkami sme pichali do piesku. Boli sme na lúke plnej čmelieho bzukotu a neskutočne voňali jahody. Babka s dedkom sedeli neďaleko a dávali na nás dvoch pozor. O chvíľu dedko vyskočil, ako keby ho uštipol had. Začal skákať a búchať sa po nohách. Aj babka sa pridala. Vtedy sme zbadali, že sme rozpichali celé mravenisko. Mravce si nás ale nevšímali a liezli po dedkových a babkiných nohách. Začala som sa na svojich tancujúcich prarodičoch smiať, ale to som asi nemala robiť, lebo dedko sa na mňa škaredo pozrel a nebezpečne sa ku mne blížil. A vtedy som si dala nos rýchlo dolu a zistila, že stojím vo výťahu, tlačidlo STOP je stále stlačené, kdesi na prízemí búchajú susedia na dvere výťahu a pridáva sa k nim čoraz viac rozčúlených hlasov. Rýchlo som stlačila šestku a výťah sa pohol.

– Už mi veríš, že som zázračný? – šepká nos a ja som pevne rozhodnutá, že ho nikdy nedám preč.

Keď sa výťah konečne zastavil na šiestom poschodí a vystúpila som, stála tam moja susedka, babka Tóthová.

– Nič sa vám nestalo? – starostlivo sa opýtala.

– Nie. Prečo?

– Mala som dojem, že výťah sa niekde okolo štvrtého poschodia zastavil.

– Prepáčte, omylom som sa oprela o tlačidlo STOP, – hovorím a vyčítavo sa dívam na nos v mojej ruke.

– Veď to sa stáva, – vraví babka. Aj  ona sa díva na červený nos v mojej dlani.

– Nejako sa to dnes hemží nosmi, – hovorím a rýchlo otváram dvere.

– Ja vám síce nerozumiem, ale vidím, že konečne dostali krásne paradajky, – teší sa babka a nastupuje do výťahu.

     Odvtedy si nos nasadzujem, keď mi je smutno za detstvom. Netušila som, koľko si toho ten figliar nosisko z môjho detstva pamätá.