Diabol s rohami, alebo lietajúca koza

Ďalšie pokračovanie kozieho príbehu. Malo by ich byť asi päť. Ak napočítate menej, dajte mi vedieť, asi som ich všetky nezverejnil.

Zamyslenie na okraj papiera: Prečo jeden elektrotechnik, študovaný inžinier, píše o kozách na vidieku namiesto článkov napr. o elektronickom zabezpečení budov, o infra snímačoch pohybu, o dopravných uzloch v Bratislave, alebo aspoň o tamagoči alebo elektronických chrobákoch? Prečo? Kozy sú živé tvory, dokážu prekvapiť. Majú vlastný software programovaný po stáročia prírodou, pre veriacich božou vôľou. Všetky tie umelé počítačové inteligencie, pilní blbci, nespravia nič iné, iba to čo im naprogramuješ.

A ešte jedna osobná otázka, prečo som teda doposiaľ nenašiel odvahu zdrhnúť z Petržalky na vidiek? Neviem, možno časom dozriem, dospejem (k rozhodnutiu.)

 

Prajem príjemnú zábavu.

Bol šero, májový podvečer. Všade ticho, len malí operenci operetní v záhrade a v lese vrieskali odušu. Hospodárstvo sa ukladalo na noc. Zajace v kotercoch, tehotná koza aj s budúcim potomkom v brušku vo svojej ohrade, sučka Betka rozvalená v tráve po celodennej lopote. Cez deň rozhrabala dôkladne záhony s mrkvou i jahodami. Ťažká to práca predných labiek, o to "radostnejší" pohľad do záhradných útrob oku bežne skrytých!

Sediac osamote pod rozkvitnutou čerešňou pijúc kávu mi na duši bolo fain. Zrazu som zistil, že asi nie som celkom sám. Otočil som hlavu trochu doľava a vidím čerta rohatého! Tesne nad ramenom mi na krk funel diabol. Temné veľké očiská, ostré rohy, dve kopytá namiesto topánok. Hypnotizoval ma zelenkavým pohľadom. Akoby mi hovoril: je čas, treba sa ti odobrať na ďalekú cestu, duša čierna!

A tak som sa v duchu začal odoberať. Spytoval som si svedomie, odprosoval manželku, aby mi konečne odpustila že som ju týral posledných 30 rokov svojou prítomnosťou. Podobne aj všetky tri deti, kolegov v práci terajšej i tých minulých, rodičov, súrodencov. Áno, viedol som strašne hriešny život. Mladšiemu bratovi už zhruba pred pol storočím som hodil do záchoda traktor aj s vlečkou... Poľoval som na vrabce a straky. Za tú ulovenú straku, ktorú som zabalil do papierového vrecka a vložil do chladničky, mi už pán boh asi odpustil. Potrestal ma maminou rukou okamžite potom, keď ju v chladničke objavila. Že od preľaknutia takmer skolabovala. Dostalo sa mi vtedy kvalitnej bitky drevenou palicou schovanou pre tento účel za kredencom. Takže to sa neráta. Ale že som vyliezol na regál so zaváraninami len preto, že som pátral po najakých zabudnutých sladkostiach v špajzi a celý som ho na seba prevrhol, to asi odpustené nemám. Mama ma tuším vtedy aj zabudla zbiť čo sa tak preľakla. Ratovala prvorodeného z hromady džemov, čerešní, uhoriek a črepín skla rozbitých pohárov. Ťažko bolo na prvý pohľad rozoznať či tak strašne krvácam, alebo po mne steká len krvavočervený sirup zo zaváraných sliviek. Alebo vtedy, keď...

Čertisko sa pohlo a zamečalo. Hneď ma to prebralo z rozjímania o minulosti mojej čiernej duše. Čerta rohatého že čert! Bola to koza v plnej veľkosti a kráse. Ako sa dostala z ohrady som netušil. Všetky dosky pevne držali, diera žiadna. Len vo výške cca jedného metra tvorili laty medzeru, ktorou by teoreticky mohla prepchať rohatú hlavu aj s prednými nohami. Ale ako by tadiaľ prepchala a prehodila aj zadné nohy, ale hlavne tehotné brušisko, to som netušil. I pani domáca krútila nechápavo hlavou. Pre istotu sme túto jedinú teoretickú možnosť tehuľkiných výletov ešte v ten večer už za tmy eliminovali implantovaním ďalšej laty do plota.

Ráno. V záhrade pod oknami spálne, pretrhávala záhradníčka koza záhony. Veľmi odborne si vyberala a chutnala všetko na čo narazila. A sučka Betka sa tvárila akoby nič, no zároveň dôležito. Hrabala diery v jahodových záhonoch opodiaľ. Zrejme si myslela, že pani domáca pasovala kozu do funcie záhradníka a možno sa jej práve preto snažila o dušu pomáhať upravovať záhony v duchu nových pestovateľských postupov šéfzáhradníčky.

Veľká nevôľa nastala po precitnutí dvojnohých pánov tvorstva z ranných sníčkov nad počínaním štvornohých záhradníkov. Nasledovalo opäť dôkladné preskúmavanie každej latky kozej ohrady. Všetko držalo, všetko bolo pevné, len koza do rána opustila priestor vymedzený pre jej nočný spánok a ako malé tornádo "upravovala" zeleninovú záhradu.

Kozu sme teda uväžnili v jej ohrade so zvýšenou ostrahou. Zvýšená ostraha spočívala v tom, že som si do záhrady priniesol kávu, knihu, foťák a divadelný dalekohľad. Z obďaleč nenápadne pomedzi stromy som pozoroval väzňa. Chcel som vypátrať jej únikovú cestičku. Koza, mrcha jedna nažraná čerstvého šalátu zo zeleninovej záhradky, sa pohodlne rozvalila a slastne podiemkávala. Ani ju nenapadlo ukazovať mi kadiaľ prchá z ohrady.

Vypil som kávu, prečítal kus knihy... A stratil trpezlivosť. Opustil som pozorovacie stanovisko s tým, že koza-väzeň chrápe v chládku. Ledva som odtiaľ vytiahol päty, koza mečala pod oknom kuchyne a "jednotila" mrkvu. Do večera sa to opakovalo ešte dvakrát. Celý plot niekoľkokrát prezretý, všetky latky upevnené tak, že by vydržali aj zemetrasenie o sile siedmich stupňov richterovej stupnice. Stačila chvíľa nepozornosti a koza sa opäť venovala svojmu obľúbenému koníčku – práce v zeleninovej záhrade. Všetko márne. Zmierovali sme sa s tým, že na prefíkanú kozu svojim intelektom nestačíme a úroda v záhrade už bola, hoci plody ešte nestačili ani vyrásť a tobôž dozrieť.

Podvečer pani domáca doniesla dosýta napasenej koze vodu a za náruč čerstvej ďatelinky. Úplatok, že aby v noci zase neblbla. V noci neblbla. Sotva domáca zatvorila vrátka na ohrade, koza sa pobrala za ňou. Ale nie cez drevený dôkladne preverený, protiúnikovo zabezpečený plot. Prišla do rohu ohrady k betónovému stĺpiku pletivového plota. Za normálnych okolností pletivo bolo opreté o stĺpik. Keď ale nastali okolnosti nenormálne, skrátka, keď sa koza veľkým bruchom oprela o pletivo, to sa ohlo do oblúka a medzi nim a stĺpikom vznikla diera kozej veľkosti. Prefíkaná koza dokázala cez dieru tak šikovne prebehnúť, že sa pletivo za ňou pružne, nehločne, okamžite zavrelo. Pani domáca len oči vyvalila keď jej koza zrazu mečala za chrbtom z vonkajšej strany ohrady. Týmto neuváženým činom sa koza prezradila. Skončila sa teda záhada lietajúcej kozy pridrôtovaním pletiva k stĺpiku. Nuž, kôň má štyri nohy a podkne sa. Koza tiež.

 

 

Tak to je ona aj so svojimi čerstvými dvojčatkami. Vpravo pletivový plot, v pozadí 100 x  preverený plot drevený.  :-)

 

 

 

 

---