Studená

Nádherné počasie, hriech sedieť doma. Ešte toto, ešte tamto, pobehujem po záhradke, s očami na hodinkách, nezmeškať príchod mamy. Žltučké hlávky prekrývajú zelenú, tak rada by som sa s nimi maznala čo najdlhšie, keby...

Susedov učesaný trávnik je alergický na žltú, vypichne každú skôr, než stihne vykuknúť. Zapínam teda kosačku, postínam ich blonďavé, nech nezošedivejú a nerozletia sa ku vzorným. Chvatne všetko spratávam do garáže, je čas.

Vybehnem hore schodmi, mama na prahu dverí: „Čo si len mala také súrne v tej záhradke, cez najväčšie slnko, vieš, že na to stále upozorňujú...“

Pravým dôvodom zvýšeného hlasu je aj tak nedostatočné privítanie „návštevy“, akoby som nevedela.

Bleskove sa prezliekam, umývam si ruky a dávam variť vodu na kávu. Pokladám na stôl a počúvam. Dožaduje sa mojej pozornosti, do každej vety vloží naliehavé: „No povedz! Chápeš to? Len mi povedz! To ja by som...“ Uhýbam očami, akýkoľvek nesúhlas je braný ako urážka, vyhýbam sa konfliktu.

Po hodine skríkne: „Tá káva je studená! Uvarila si tú vodu?“

„Ale mami, veď je pol tretej, ako môže káva vydržať horúca v malej porcelánovej šálke hodinu!“

Vybuchne: „Akú hodinu?! Keď som prišla, ruky si si umývala, prezliekala sa...“

Znova k nej priloží pery:„Je celkom studená!“

„Tak ju nepi, uvarím ti druhú!“ nachvíľu zneistiem, žeby som naozaj zabudla zapnúť kanvicu? Utekám do kuchyne, ešte je teplá, aj zvyšok vody, prelievam si ju cez prsty.

„Tak mi ju zohrej v mikrovlnke!“ strká mi ju do ruky.

Po ceste späť počujem zahanbené  mrmlanie: „Alebo mi u vás tak rýchlo plynie čas? Asi som ja na vine.“

Zabúda na kávu a pokračuje vo svojom pútavom monológu.