Čo je komu smiešne

Pol desiatej, sadám si s telefónom k dcére na posteľ, náš ranný rituál. Mama už čaká, ona sa pri našom rozhovore prebúdza.

„Ahoj mamula! Pri raňajkách som na teba myslela, uvedomila som si, že už som ako ty. Chrumkala som tousty, pozerala z okna, o niečom premýšľala a ľavou rukou som prenášala z mikrovlnky čaj. Nejako som naklonila pohár, vybrindala po stole a zamrmlala polohlasom – do predele, čo už mám aj Parkinsona?! Viem, ty by si povedala miesto do prdele – do kariky! Alebo žebrák jakýsi!“

„Do kariky som si už odvykla. Odkedy k nám začal chodiť Karika, opravár a servisný technik ku kotlu, tato ma vždy napomínal – keď ti niečo spadne, nie, že zahrešíš „do kariky“! Ale žebráka sa naspomínam, to áno. Hundrem si často, keď sa mi niečo nepodarí. Ale to je nič. To Anka tá sa so svojím mužom normálne rozpráva, aj keď je mŕtvy. Keď prší, hovorí mu – Jožko, dnes sa mi za tebou veru nechce ísť, nehnevaj sa.“

„To ja som sa s mojím nerozprávala rok pred rozvodom, aj keď bol doma. Nie ešte teraz, keď tu už nebýva,“ smejem sa.

Mama sa kratučko zamyslí a vyprskne: „No ja s tým mojím som toho tiež za života moc nenahovorila, tak teraz po smrti mu už dám pokoj.“

„Ale predstav si, mami, že by si sa zľutovala nad nejakým ozajstným žobrákom, pozvala ho na raňajky, uvaríš mu čaj, natieraš chleba s maslom, spadne ti nôž a ty skríkneš – žebrák jakýsi! Ako by sa asi cítil, chudáčisko?!“

Smejeme sa ako pominuté, dcéra na mňa žmúri, s humorom sa nekamaráti, tak sa jej s rehotom ospravedlňujem: „Prepáč, že som svojim smiechom zneuctila tvoje pochmúrne ráno.“

Naposledy, keď som na jej vkus priveľmi vyvádzala, zahlásila: „ Bože, s akým bláznom to tu ja žijem!“

Ale bol v tom nadhľad, zhovievavosť, aj náznak úsmevu.