tri

Kráčajúc

 

mních odchádzajúci

do westernového slnka

na horizonte dún

z čírej pokory

ma večne ťahá

zo spánku

 

jeho ťažké kožené

sandále

naberajú

temný piesok

 

prsty v ňom

po uši ponorené

sa pokúšajú plávať

 

v mozoľnatých

rukách žmolí

časom obsypané

guľôčky

 

Spiac

 

mesiac pribitý

na obrazovke okamihu

ktorým sa cyklicky vracia

modlitba

 

vždy ráno a večer

prúdiac v žilách

ako acetón

v sáčku

neznámeho

cigána

 

v tom ošiali

chemických väzieb

zabúdam

na všetky prikázania

 

už sa nemilujem

už sa strácam

 

v temných svetlách okien

po polnoci

 

do cikád si škrabkám

v dome

spiacich

milosrdné blues

 

Psia

 

som ako pes

pustený v záhrade

s presnou trajektóriou

(kde nerastie tráva)

lemovaná kruhmi

vypálené močou

 

môj hektický brechot

už nikoho netrápi

 

som iba ten

čo mu plot

bráni v akcii

 

kto ho tam dal?

(...ja v afekte)

---