Nevyliečiteľný optimizmus

„Prišla mi pozvánka na stretko zo základnej! Chápeš?! Minule som stretla učiteľku z tretej triedy a tak som si povzdychla, že škoda, že sme stratili na seba kontakt s deckami, rada by som sa s nimi stretla. Zo strednej máme pravidelne každých päť rokov a týchto som videla naposledy, keď som mala sedemnásť. A dva týždne na to mi príde pozvánka! Ľuba s Otou ho organizujú, som zvedavá, koľko nás príde,“ ohúrim dcéru len čo príde z roboty. Teší sa so mnou, hneď plánuje, ktorý je to deň, aby mohla zostať u nás spať, nech si to užijem a nemusím sa ponáhľať domov.

Priblížil sa termín, celá nedočkavá prosím najmladšiu hneď ráno, nech mi dá vydýchnuť, neprovokuje ma, chcem si ten deň vychutnať, neodchádzať večer vystresovaná. Toto bude môj deň.

„Ty, ty, ty! Tvoj deň! Jasne, len si vychutnávaj!“ odvrkne podráždená.

Popoludní sa s ňou vyberiem na prechádzku, tam býva pokojnejšia. Nasmeruje ma do obchodného strediska, bývajú tam výstavy obrazov, možno to je dôvodom. Len čo vstúpime, začne vyjednávať, či by som jej nekúpila antistresové omaľovánky, vyšli nové, práve po takýchto túžila.

„Petra, dohodli sme sa, že nebudeme kupovať nové, pokiaľ nevymaľuješ tú hromadu, čo už máš,“ poviem potichu, ale dôrazne. Viac nebolo treba. Zlá nálada vrcholí.

Otrávená si kupujem lak na nechty, ale vzápätí ma jej hnev nakopne. Just si urobím radosť! Kupujem dva svetríky v jesenných farbách, jeden žltý, druhý škoricový, nedbám na jej poznámky a priložím ešte roztomilé tričko s nápisom sweet as honey, farebne s nimi ladí, priam sa ponúka, z vrecúška vykúka medvedíkova hlava.

Doma už čaká Monka, hneď na mne vidí, aký sme mali deň.

Obliekam sa a frflem na kaderníčku, že mi tú ofinu pristrihla moc, chcela som ju tesne nad obočie a ona: „ No bóže! Spolužiačky budú určite tučné a ty budeš mať iba blbú ofinu. Tá ti dorastie!“

Vybuchneme do smiechu. Moje úprimné zlatíčko. Žiadne utešovanie.

Keď nasadnem do auta spolužiaka a dlhoročného priateľa, vychrlím na neho všetky strasti posledných dní.

„Prepáč, ale chcem to všetko nechať v tvojom aute, aby som sa odstrihla a do reštaurácie vošla sama za seba.“

Tak aj bolo.

Atmosféra nad očakávanie. Neverila som, že si po toľkých rokoch môžeme byť takí blízki. Rozišli sme sa ako deti a stretli sa dospelí ľudia, ktorí majú svoje odžité a radi sa vracajú do bezstarostného obdobia. Zábavné spoznávanie, spomienky, smiech. Pri rozlúčke mi spolužiak Ľubo, ktorý o mne nevie takmer nič povedal: „Zostaň, aká si. Toľko životného optimizmu som už dávno nevidel. Pozoroval som ťa celý večer, čo si hovorila, ako si sa smiala.“

V duchu som si povedala – tak predsa ho vo mne ešte nezabila.

Prišla som domov po polnoci, ráno vstala, navarila chutný obed. Monke som vyrozprávala zážitky, Petra odišla do svojej izby. Aby som si príjemný večer uchovala čo najdlhšie, rozhodla som sa odísť z domu. S bratom a jeho rodinou sme nádherný slnečný deň využili na výlet spojený s návštevou mamy. Odtiaľ som Petre telefonovala, ako sa má, či chce ísť von so mnou a s Andulou. Spokojná s prežitým dňom, švitorila, ako jej bolo samej dobre, robila si, čo chcela, von pôjde rada. Sadla som na autobus, prišla pre ňu, len čo sme vyšli z domu, začala byť nepríjemná. Nevnímala som jej útoky, za pár minút sa stretneme s Andulou, prejde ju to. Spozornela som až pri vete: „Buď rada, že si nemala chlapa, čo by ťa aj bil!“

Zastavila som, obišla vozík a postavila sa jej zoči voči: „Toto si ako myslela? Vysvetli mi to, prosím!“

Hlava dole, neodpovedá.

Znova sa dôrazne pýtam: „Vysvetlíš mi to?“

Otáča hlavou zo strany na stranu, do očí mi nepozrie, neodpovedá.

Nechávam vozík na chodníku a odchádzam smerom ku kamarátke. Za mnou sa spustí krik: „Mama! Mama! Ty si sa už celkom zbláznila?! Ty ma tu chceš nechať?! Čo ti už celkom hrabe?!“

V tej chvíli nevnímam, či a kto sa na nás pozerá, pokojným krokom kráčam ďalej, vôbec mi jej nie je ľúto. Až uznám za vhodné, vraciam sa pre ňu. Bez slova uchopím držadlá a pokračujeme v ceste. Andula sa zdiaľky usmieva a máva, kým nepodíde bližšie a nevidí v mojich očiach, že sa niečo stalo.

Petra vykrikuje: „Ona sa už dočista zbláznila! Nechala ma na ceste!“

„Neverím, že by ťa nechala na ceste, poznám mamu, skús mi vysvetliť, čo tomu predchádzalo.“

„Ja neviem. Niečo som jej povedala, už ani neviem čo a ona...“

„Vieš čo? Zmeníme tému. Hlavne slušne. Budeme sa rozprávať slušne. Dobre?“

Chvíľu sa ešte vzpierala, vykrikovala, ale trpezlivým prístupom sa kamarátke podarilo dostať ju z afektu a zvyšok prechádzky prebehol bez väčších konfliktov, ja som sa do rozhovoru nezapájala.

Kým sa dcéra nepochválila, že cez fejsbuk napísala spoločnému známemu, o ktorom sme sa rozprávali s Monikou, že ho nechala pozdravovať jeho bývalá učiteľka, moja spolužiačka.

„Petra! Neželám si, aby si odovzdávala pozdravy odpočuté z rozhovorov, ktorých si sa ty nezúčastnila.“

„ Tak ty mi budeš ešte aj zakazovať, čo mám hovoriť?!“

„Nebola si pri tom, nevieš čo Ľuba Peťovi odkázala, mala si to nechať na mňa.“

Toto som si moc dovolila. Doma sa zatvorila v izbe a vykrikovala: „ S tebou sa nedá žiť! S tebou sa nedá komunikovať! Dúfam, že ma tu niekto počúva a nehovorím to do plafónu!“ bolo posledné, čo som počula. Vyšla som do podkrovia, zatvorila svoju izbu, pustila si rádio a v ten večer som s ňou viac neprehovorila.