Oneskorená puberta

Prišla mi esemeska od kamošky. Oznamuje, že je v meste s Lízou, dvojročným dievčatkom, ktoré raz do týždňa opatruje, chodí s ním na prechádzky. Môžeme sa stretnúť. Rada. Petra sa aj tak sťažuje, že máme ponorku, posiela ma do roboty: „Stačí, keď mi nachystáš žrádlo a chlast (čaj do šálky do každej izby a kuchyne) a môžeš ísť, ja tu bez teba šesť až osem hodín vydržím, ja ťa tu nepotrebujem.“

Takto hrubo sa v poslednej dobe vyjadruje.

Začínam sa obliekať, spozornie: „Kam ideš?“

„Júlia mi písala, je vonku s Lízou, máme sa stretnúť pri Vodníkovi.“

„Môžem ísť s vami?“

Nemám to svedomie, povedať jej, nech si odo mňa oddýchne, má predsa ponorku.

Nachystám jej oblečenie a ideme spolu.

Júlia denne číta na fejsbuku Petrine sťažnosti, nespokojnosť, negativizmus, a tak nemá chuť počúvať podobné drísty aj na prechádzke. Ignoruje jej pokusy o vzbudenie pozornosti, venuje sa malej, podáva jej hračky. Petre odpovie, iba ak sa opýta niečo konkrétne, na vzdychanie nereaguje.

Vonku sa dosť ochladilo, zamierime do cukrárne. Len čo sa usadíme, dcéra sa chopí príležitosti, otočí sa na Júliu a začína obvyklý monológ: „Už mám po krk tohto posratého života.“

Júlia sa prestane ovládať, skočí jej do reči: „ Petra, je to tvoj život. Ak si ho chceš posrať tým, že budeš iba lamentovať a sťažovať sa, je to tvoja vec. Ale ubližuješ aj okoliu. Pozri sa na svoju mamu! Ja ju nepoznávam. Vycicala si ju, vysala. Z jej očí sa vytratila radosť zo života. Toto už nie je ona!“

Petra sa na ňu osopí: „Toto mi prečo hovoríš?! Myslíš, že mi týmto prospeješ?! Že sa mi to dobre počúva?“

Odpoveď nedostane. Júlia ju ďalej prehliada, bavíme sa medzi sebou alebo s Lízou.

„Neskočíme do Prioru?“ skúša dcéra.

„Nie, nepotrebujeme odtiaľ nič.“

„Chcela si nejakú knižku. Nezastavíme sa v Panta Rhei?“

„Nie, požičala som si, mám čo čítať.“

„Čo keby sme zašli na obed na Žemberák?“

„Máme doma navarené.“

„Tak poďme, som už hladná!“ začína byť zlostná.

Dievčatá nás odprevadia, len čo sa odpoja, vybuchne: „Čo tá krava o mne vie?! Čo ona môže vedieť, ako sa cítim! Keby viem, tak s vami ani nejdem!“

Nadáva celou ulicou, nekomentujem, je to zbytočné.

Sťažuje sa svojmu psychoterapeutovi.

„Nečudujem sa ti, Petra, že ťa rozčúlila. Nebolo to od nej správne.“

Obráti sa na mňa a vysvetľuje: „Vaša kamarátka vás má rada, záleží jej na vás a mala potrebu vyjadriť vám takto podporu. Voči Petre to bolo od nej hrubé. Akoby tým dala najavo, že postihnutí vyciciavajú svojich rodičov.“

„Ale to nebolo o postihnutí. Pozná ju od malička, sama má syna na vozíku. Nepáči sa jej, ako sa správa v poslednej dobe. Vyjadrila nespokojnosť s jej súčasným chovaním, nemalo to nič spoločné s jej hendikepom,“ bránim kamarátku. Zdá sa, že zbytočne.

„Akú mala Petra pubertu?“ zmení tému.

Premýšľam: „Vlastne žiadnu. Prestala vtedy komunikovať, uzatvorila sa do seba, roky viac-menej premlčala a teraz, akoby chcela všetky nahromadené negatívne emócie zo seba vychrliť.“

„Myslím, že je to oneskorená puberta. Pozorujem, že prechádza do pozície rebelky, zhrubol jej slovník.“

Petre sa táto verzia celkom pozdáva, usmieva sa.

„To neznamená, že tým ospravedlňujem tvoje správanie. Keby si mne predvádzala tvoje záchvaty zúrivosti, zaškrtil by som ťa. Boh sa na vás vyflákol, tatino sa schoval, mamina ti je nablízku. To ale neznamená, že ona si to musí s tebou odsrať,“ približuje sa jej aj slovníkom.

„ Ak ťa pochytí zlosť, vieš ako ju máš vytrieskať. Už minule som ti radil osušku. Zrolovať do valčeka, preložiť napoly, stočí sa do vrkoča, mláť ňou do postele, kým zlosť nepominie.“

„Ale ja ju potrebujem aj vykričať!“

„Tak zalez do garáže a krič! Prečo si to má odniesť mamina?“

Cestou domov.

„Tak puberta!“ prihovorím sa rebelke.

„S tou si ja poradím. Dve mám za sebou, nezľaknem sa ani tvojej."