Ja ja ja

Vzdialená realite, ustavične obviňuje najbližších z nepochopenia. Našťastie má na fejsbuku naozajstných priateľov, ktorí stoja pri nej. Zažili niečo podobné a len oni vedia, ako jej pomôcť. Ak nachvíľu opustí svet predstáv, znova opakuje výroky, citáty, slová múdrych, frázy, z ktorých sa nepoučí. Čo vy o tom viete, ako sa ja cítim! Akýkoľvek pokus o komunikáciu končí hnevom, krikom, trieskaním dverí. Nechtami vyrýva do dlane, do zápästia, jatrí takmer zahojené rany. Kedysi tajne, dnes manifestačne, aby sme videli, ako jej tečie krv.

Známa speváčka stráca trpezlivosť, napíše jej otvorene, nech prestane obťažovať ju, aj jej manžela, nech im nevypisuje, neposiela avíza.

„Si nevyrovnaná, vyhľadaj odborníka!“ poradí jej.

Čakala by som ľútosť, ale nie. Prichádza zúrivosť: „Končím s jej podporou! A ja sprostá, som sa ešte bála o jej synčeka, keď bol v nemocnici. Koniec! Všetky cédečká som odpratala, prestávam sledovať jej tvorbu, toto ešte oľutuje!“

„Janko mi napísal, nech ho viac nekontaktujem! Chápeš to?! Veď on sám sa mi ponúkol, aby som mu zavolala, keď mi bude zle.“

„Lukáš mi napísal, že ak ho budem neustále zahŕňať negatívnymi informáciami, bude nútený ukončiť so mnou komunikáciu.“

Nedá si vysvetliť, že takto nefungujú vzťahy medzi kamarátmi. Nemôže donekonečna na nich nakladať svoje problémy. Nielenže nemá reálnych priateľov, takýmto spôsobom postráca aj tých virtuálnych.

Ďalšia vlna hnevu.

Len čo sa usadíme u psychiatričky, Petra začne bez vyzvania rozprávať. O svojich plánoch, o úspechoch, ktoré dosiahla, aj o nepochopení zo strany okolia. Sebavedomie vyletelo niekam ku stropu, takúto ju doktorka nepozná. Ja sedím schúlená v kresle, počúvam, nezasahujem, na tvári isto vidno nesúhlas, o čom to preboha rozpráva. Nereálne plány, vymyslené úspechy.

„Čo myslíte, Petra, ako sa cíti vaša mamina?“

„Mamina?“ prekvapenie zastaví prúd reči. „Sme tu kvôli mne, prečo mamina?“

„Skúste mi povedať niečo o mame,“ nedá sa lekárka.

„Neviem takto narýchlo, neskôr, napíšem si to.“

„Nezaujíma ma, čo neskôr stvoríte, ale vaše momentálne pocity.“

„No...myslím si, že už má toho dosť, že rezignovala, že by najradšej odišla.“

„Áno? Mne sa zdá, že vy by ste už chceli odísť. Mamina je utrápená, myslím, že si často hryzie do jazyka, keď vás počúva. Väčšinou ľudia chodia riešiť vzťahy, vy hovoríte iba ja ja ja.“

„Ale veď ja teraz potrebujem pomoc! Ja sa zle cítim! Veď mám tú diagnózu.“

„Akú diagnózu máte na mysli?“

„Veď tú...organickú afektívnu poruchu.“

„Petra, s touto diagnózou dokážu ľudia normálne fungovať, chodiť do práce. Nečakajte čičíkanie, toho už bolo dosť. Teraz ste pripravená zaradiť sa do reálneho života. Neriešte ustavične seba. Vy ste už preriešená. Začnite vnímať pocity mamy, sestier, maminých kamarátok, ktoré reálne stoja pri vás. Počúvajte ich, nerozprávajte iba o sebe. Učte sa komunikovať, neurážajte sa, nebuďte vzťahovačná. Vyjadrujte sa v kratších vetách, nie košato a pateticky. Lieky sú pomôcka, chcieť zmeniť sa, musíte sama.“

Toto už je priveľa. Stráca kontrolu a vykrikuje. Rešpekt, ktorý kedysi mala voči psychiatričke je preč, rozpráva sa s ňou ako s nami.

„A dosť! Som pobúrená vašim správaním! Vy dokážete, keby ste chceli, v zárodku afekt potlačiť. Tak sa o to snažte!“

„Tak dobre. Prach utierať, vysávať, nákup vykladať, ešte niečo?“ vyštekne s ironickým úsmevom.

„Petra, váš úsmev nie je na mieste. Dohodneme sa na pláne, ktorý budete dodržiavať. Napíšem si ho do karty a dám ho aj vám. Deň si rozdelíte na tretiny. Skôr než začnete, upracete si svoju izbu. Až potom, jedna tretina kultúra - spev, hra na klavíri, maľovanie, jedna tretina sociálne siete, jedna tretina pomoc v domácnosti. Ak toto za tri týždne nezvládnete, odporučím hospitalizáciu. Budete tam mať režim a oddýchnete si od maminy, keď máte ponorku.“

Vtedy sa rozplače a  nasľubuje hory doly. Do nemocnice nie.