Nepočúvaš, možno si prečítaš II

...Zostáva mi len veriť, že si v tom svojom svete šťastná.

Nebola si. To len ja som stratila trpezlivosť, do nekonečna sa ti prihovárať a znášať tvoje zlé nálady, odmietala nechať si kaziť tú svoju. Na prechádzkach a výletoch som unikala do svojho sveta, pospevovala si, tešila sa, spomínala, plánovala. Bez teba, potichu, sama pre seba. Starala som sa o teba po všetkých stránkach, aby ti nič nechýbalo a mohla tak s čistým svedomím občas vypadnúť, nechať ťa samú.

Zaľúbila som sa a všetko mi zrazu pripadalo také krásne, bezproblémové. Po rokoch starostlivosti, cvičenia s tebou, sa dostavil pocit, že mám  právo aj na svoj vlastný život, ktorý nečakane nabral na farebnosti, keď som to už vôbec nečakala, ani sa mi len o tom nesnívalo. Ráno som ťa odviezla do školy, popoludní išla pre teba a šesť sedem hodín bolo iba mojich.

Čas, ktorý sme trávili spolu, si premlčala alebo sa sťažovala, frflala  na všetko, s nikým a ničím  nebola spokojná. Žiarlila si na priateľa, kamarátov, bicykel, korčule, záhradku, všetko, čo ma vzďaľovalo od teba. Najskôr som vysvetľovala, diskutovala, ale začínať každý deň odznova boj s tvojim pesimizmom, bolo ťažké. Postupne vznikol akýsi ochranný obal, neprepúšťala som ťa do hĺbky. Nechápala si, ako sa môžem usmievať, spievať, keď ty si nešťastná.

Nešťastná? Čo ti chýba? Dávala som ti príklady z blízkeho i vzdialeného okolia. Pozri, o čo horšie sú oni na tom, a predsa sú šťastní, majú radosť zo života, to len ty sa ustavične sťažuješ. Ak chceš preplakať svoj život, so mnou nepočítaj, nedám sa stiahnuť s tebou. Som imúnna voči tvojim zlým náladám, zaočkovaná dlhodobou nespokojnosťou, už nie si pre mňa nákazlivá. Komu je lepšie ako tebe? Spočítaj tie koncerty, výlety, cédéčka...čo ešte potrebuješ?

Začala si spomínať psychológa, brala som to ako rozmar. Okrem neurológa, ortopéda, očného, rehabilitačného, budem s tebou vysedávať ešte u psychológa, hovorila som si v duchu. Snažila som sa  sama s tebou viac rozprávať, vysvetľovať, porovnávať, povzbudzovať. Pomáhalo čiastočne, dočasne. Až keď si si začala ubližovať a ranky okolo nechtov pribúdali, objednala som ťa k psychiatričke.

Ukázalo sa, že si nedokázala nadviazať kontakt s rovesníkmi, tvárila sa, že ti samota vyhovuje, v skutočnosti ťa ubíjala. Na malé usmiate dievčatko na vozíčku, s vrkôčikmi a  ružovými gumičkami vo vlasoch,  sa okoloidúci usmievali, obdarúvali ho hračkami, sladkosťami. Zrazu si vyrástla, ľudia ťa prestali oslovovať, dávať darčeky, nevedeli, ako sa správať k dospelej slečne, či tykať alebo vykať, najjednoduchšie bolo prehliadať ťa. S týmto všetkým bolo treba sa vyrovnať.

Vďaka psychoterapii a tabletkám začínaš pomaličky napredovať, inak vnímať seba aj okolie, učíš sa samú seba prijať takú, aká si. Snáď raz pochopíš aj mňa a odpustíš mi.