O Zuzke Fazuľke

Jedného večera, keď mamička dočítala dievčatám na dobrú noc rozprávku o Jankovi Hraškovi, knižka zostala otvorená práve na stránke, kde Janko preskakuje potok s misou halušiek na hlave. A tak, chtiac – nechtiac, vypočul si tento rozhovor: „Čo keby sa nám narodila sestrička, aspoň ako fazuľka maličká? Najskôr by sme mamičke pomáhali pri prebaľovaní, kúpaní, kočíkovaní a neskôr, keď vyrastie, budeme mať kamošku na hranie. V trojici nám bude veselšie.“

V tej chvíli ešte netušili, že dieťatko naozaj rastie v maminom brušku a o deväť mesiacov sa chystá narodiť. Lenže to malé bolo také zvedavé na tie svoje sestričky, že predčasne opustilo pohodlnú a teplučkú postieľku v brušku a vhuplo do tohto sveta oveľa skôr, absolútne nepripravené a vraj celkom nezrelé, takto zalamovali nad ním ruky a bedákali lekári.

Bolo také drobučké, že ho museli ihneď vložiť do skleného domčeka so štyrmi oblôčikmi, čo sa volá inkubátor. Keď si toto všetko vypočul Janko Hraško, neváhal ani minútu a ponáhľal sa do nemocnice, zistiť, ako sa má Zuzka Fazuľka.

 A dobre, že prišiel. Dievčatko bolo také malilinké, že by si tam bez neho sotva poradili. Iba on si všimol, že sa mu zle dýcha, treba pridať kyslík. Je akási bledá, musí dostať ďalšiu dávku krvi, čiže transfúziu. Aj zápal pľúc odhalil ako prvý, že má žltačku, videl, keď sa sfarbila ako citrón.  Behal od sestričky k sestričke, od lekára k lekárovi, stačilo vyskočiť na koleno, poštekliť pod fúzmi, prebehnúť po zápästí, hoci bol taký maličký, že ho nikto nevidel, takto nenápadne upozorňoval všetkých, čo treba práve v tej chvíli urobiť.

Z najhoršieho sa dostala, z inkubátora ju preložili do postieľky a o tri mesiace prišla konečne domov, za svojimi sestričkami. To bolo radosti, keď sa po prvýkrát stretli všetky tri vo svojej izbičke. Janko Hraško však  vedel, že jeho úloha sa ešte neskončila. Fazuľka musela cvičiť a chodiť celé roky na všelijaké vyšetrenia, keďže chodiť nevedela, mala maličký invalidný vozíček a kto iný by ju vozil, keď nie on. Veď mamička by popri ňom musela ísť po kolenách.

Tak spolu chodili na rehabilitáciu, na očné, na neurológiu, na ortopédiu a všelijaké oddelenia, o ktorých sa mu dovtedy ani nesnívalo. Pri cvičení dievčatko plakávalo, ale zažili spolu aj kopec zábavy, keď sa bláznili na kúpalisku, vystrájali so sestričkami pred spaním, chodili na bicyklové výlety. Fazuľka sedávala na sedačke na ockovom bicykli a Janko si poskakoval hore – dole, raz sedel na jej kolienkach, raz na blatníku, najväčšia zábava bola, keď si sadol na zvonček a zvonil o dušu, všetci sa za nimi obzerali a išli si krk vykrútiť, nešlo im do hlavy, že zvonček zvoní, hoci ocko má ruky na riadidlách.

Prešlo zopár rôčkov, Zuzka troška vyrástla a keď išla do školy, dostala väčší vozíček. Hraško na držadlá nedosiahol, ale nebolo treba, lebo Zuzka Fazuľka sa naučila  pohybovať sama a teraz vozila ona jeho. Občas si vyskočil na operadlo, niekedy na bočnicu, na stupačke to bolo dosť nebezpečné, tam ho ohrozovali dve topánočky, ľahko mohol prísť k úrazu. Viete, čo bola najväčšia sranda? Keď sa mu podarilo naskočiť na obruč na kolese. Ako sa koleso roztáčalo, naberalo čoraz väčšiu rýchlosť, hlava sa mu krútila a vtedy výskal od radosti a niekedy aj trošku, ale naozaj len trošíčku, od strachu.

Rád chodieval aj na hipoterapiu, cvičenie na koníku. Dievčatko sedelo na chrbte koňa Lesana, zdvíhalo jednu ruku, druhú ruku, počúvalo pokyny hipoterapeutky. On si zatiaľ hopkal z jedného ucha na druhé alebo sa mu zavesil na chvost a hojdal sa ako na lane. Raz koňa pošteklil, ten sa zahnal chvostom ako divý, všetci si mysleli, že ho muchy otravujú, iba Janko vedel, kde je pes zakopaný. Ale to neurobil náročky, čestné slovo!

Niekedy bol aj na vyučovaní, dosť sa tam toho naučil. Čítať, písať, počítať, ale v škole sa mu vysedávať nechcelo. Doma mala Fazuľka čoraz viac povinností, a tak sa pozvoľna vytratil z jej života a zmizol nevedno kam.

Možno už skacká pri inom drobulinkom bábätku, ktoré potrebuje jeho pomoc.