Cesta

Treba začať. Niečo podniknúť. Vydať sa na cestu. Len nezostať na mieste, nevzdať to, neustrnúť. Zvažujem spôsob, smer, cieľ. Si príliš malá, slabá, bezmocná na akékoľvek rozhodnutia, márne sa na teba obraciam. Prípravy zaberajú mnoho času, nemožno ďalej otáľať, vykročme!

Spočiatku ťa nesiem na chrbte, chodník je plný kameňov, polámaných konárov, potkýname sa, z času na čas ho strácame. Stúpame do svahu, balansujeme na vlhkej podmoknutej zemi, skaly sa drobia pod rukami, inokedy pod topánkou povolia, posúvajú nás, či chceme či nie o kusisko späť. Citlivo vnímaš každý náraz, podvrtnutie, spoločný pád aj teba zabolí. Vstávame, skúšame ďalej. Ošľahané vetrom, zocelené skúsenosťami, vykračujeme čoraz smelšie, istejšie, prichádzajú prvé úspechy. Tie dodávajú silu, energiu, nádej, radosť. Usmievame sa. Už ťa môžem zložiť z chrbta, cupoceš vedľa mňa, ťahám ťa za ruku, občas aj proti vôli, zaháňam tvoje zlé nálady, povzbudzujem. Usmievaj sa, všetko je na dosah! Kráčame s chuťou, mávame všetkým navôkol, pozrite, ide nám to!

Sme tam. Stojíme na najvyššom kopci. Rozhliadam sa, s úľavou vydychujem, opája ma pocit víťazstva. Kričím sebe a celému svetu, dokázali sme to! Ty plačeš. Ale nie od šťastia. Zahŕňaš ma svojimi strachmi, úzkosťami, neistotami, pochybami a ja s hrôzou precitám. Toto nie je tvoj kopec. Ty si sem nechcela. Pohltená putovaním, nevnímala som tvoje signály, nepočúvala ťa?

Čo teraz? Nechať ťa skĺznuť, spadnúť na začiatok, či krok za krokom zviesť dole za ruku? Snáď zostal ešte čas, dať ti šancu nájsť ten svoj. Potrebuješ ho vyšliapať sama. Hoci by to bol najmenší, celkom maličký kopček, bude iba tvoj.