Uvidíme

Pobyt v stacionári je na tento týždeň vyčerpaný, dnes máme na programe psychológa. Ráno ako obvykle, nech sa ja správam akokoľvek, do vývrtky sa dostane sama. Ideme až na jedenástu, nebudem počúvať jej útoky. Zatvorím sa vo svojej izbe, pustím si rádio.

Keď zídem dole po druhýkrát, už je oblečená, cesta tam v pohode.

Vyvediem ju po schodoch, posadím do čakárne a zmiznem, psychológ si s ňou poradí, dokáže ju odviesť z čakárne do ordinácie aj bezo mňa. Vozík nechám dole za dverami.

Volá mi moja prvorodená: „Kde si manka?“

Už som od nej mala toľko rozličných mien, teraz sa jej zapáčilo manka.

„Práve som na námestí, Petra je u psychoša.“

„Super! Ja som na pošte, počkám ťa pred morákom (Morový stĺp), pôjdeme do Ovečky na kafe, ty si môžeš dať čajík.“

Vyložím si vedľa šálky mobil, nech nezmeškám, rozoberáme kadečo, smejeme sa rovnakým smiechom, môj brat mu hovorí krčmový, ja by som skôr živočíšny, znie to o čosi lepšie.

Uprostred vety sa zbadám, je najvyšší čas, schmatnem bundu a utekám.

Psychológ otvorí dvere, práve končia, pozýva ma dnu: „Ako sa máte?“

„Ja sa mám dobre,“ smejem sa.

„Ak sa raz vy budete mať zle, ja asi dostanem mor!“ tuším mi neverí.

„Ale ja sa mám naozaj dobre! Ja sa nechcem mať zle. Už nie som ochotná donekonečna riešiť Petru. Mám aj iné deti, mám aj svoj život.“

„Tento postoj je dobrý.“

„Ty sa nemáš dobre, len si to myslíš,“ napomína ma dcéra.

„Ako povieš, Peti.“

„Ja len, že každý má právo byť niekedy nahnevaný, otrávený, môže ho na tom druhom niečo rozčuľovať. Nemali by ste reagovať na Petrine provokácie, skúste ich ignorovať.“

„Ignorovala som ich dlho, veľmi dlho. Nerobilo mi to dobre. Ak som ich mlčky znášala, mala som ťažobu na hrudi. Včera som sa správala nepedagogicky, nepsychologicky, nevhodne, skrátka, chovala som sa ako debil. Keď kričala ona, kričala som aj ja, odpovedala som na každú provokáciu, robila som jej zrkadlo a ako sa mi uľavilo! A už budem zasa dobrá.“

V očiach vidím nesúhlas, ale je mi to jedno. Pokúša sa ešte niečo o vzájomnom spolužití, preruším ho: „Viete čo? Ja si veľa sľubujem od toho stacionára. Neriešme to teraz, aj tak nič nevyriešime. Uvidíme v januári, keď tam nastúpi na každodenný pobyt, či sa niečo zmení.“

Len čo ju naložím do vozíka, začína so svojimi pocitmi. Ako inak, negatívnymi.

„Vieš čo? Vyrozprávala si sa u svojho psychológa, nechaj ma chvíľu na pokoji. Nechcem to počúvať,“ zastavím ju rázne.

„Skočíme na Žemberák?“

„Ak ma cestou nenasereš, mám to v pláne.“

Prichádzame trošku neskôr, čašník nám oznamuje, ktoré jedlá z menučka sa neminuli. Zostávajú klopsy v rajčinovej omáčke, karbonátky so zemiakmi a tatárskou omáčkou, tú robia vlastnú, vynikajúcu a kakaový závin.

Bez rozmýšľania sa rozhodnem pre karbonátky.

Dcéra premýšľa, zláka ju práve tá tatárka.

Máme objednané, keď sa spýta: „A čo sú to tie karbonátky?“

„V podstate fašírky. Pomleté mäso...,“ začínam vysvetľovať, keď sa osopí: „To si mi nevedela povedať, že sú to fašírky, skôr než sme si objednali?!“

„Nenapadlo mi, že nevieš, čo sú karbonátky. Mohla si sa opýtať. A čo by si si dala? Rajčinovú omáčku neľúbiš, z koláča sa nenaješ, to je dezert.“

Prinesú nám jedlo, s chuťou sa pustím do vyprážaného mletého mäska v trojobale.

Petra odkrojí, ochutná: „Sorry, je to dobré.“