Vytočená

Vytočená

november 2016

„Peti, zajtra ti idem k doktorke pre recept na lieky. Zastavila som sa u nej dnes, mala veľa ľudí, zajtra bude mať čas medzi pol jedenástou a jedenástou.“

„Aj ja chcem ísť. A budeš ma čakať v čakárni. Pôjdem sama.“

„Vieš, že sme sa s ňou na niečom dohodli. Potrebuje objektívne informácie, bude sa stretať s obidvoma.“

Ráno sedí v pyžame pri telke: „Mamúšik, doniesla by si mi raňajky?“

„Ty si ešte neraňajkovala?“

„Nie, vstala som pred chvíľou.“

„OK.“

Keď doje, pýta sa: „Už sa mám ísť obliekať?“

„Za chvíľočku. Ja ti zatiaľ nachystám veci, môžeš sa pozerať.“

Vojdem do jej izby: „Petra, prečo si si neupratala oblečenie?“

„Vieš, že som včera nemala čas! Bola som v stacionári a potom tu bola Kristína!“ vykrikuje.

„Toto nie je oblečenie zo včerajška. Máš tu tričko, ktoré si mala pred tromi dňami, domáce oblečenie z minulého týždňa, pri posteli nohavičky, pančušky...“

„Dobre, dobre! Už idem!“ vrieska nepríčetne.

Dohrnie sa po kolenách z obývačky, omláti o zem oblečenie, ktoré som jej nachystala a už ide. Vypúšťa slová, čo jej slina na jazyk prinesie, nemá to hlavu ani pätu, spoločné majú len to, že som zasa ja na vine, ja som ju vytočila.

„Petra, sľúbila si, že si budeš po sebe upratovať automaticky. Vtedy by sme sa nemali o čom baviť.“

Keby nám nešiel autobus, odídem. Takto som nablízku a pomáham jej, aby sme ho stihli. Nepočúvam, neodvrávam, čo som chcela, som už povedala.

U doktorky: „Tak ako sa máte Petra?“

„Ráno ma zasa chytil amok...mama začala s tričkom...“

„Pokračujte, nerozumiem. Čo sa stalo?“

Lezie to z nej pomaly, opakuje, že nebyť toho trička, mohli sme mať pekný deň.

„Keby nie trička, nenašla by sa iná zámienka na vytočenie?“ pýta sa lekárka.

„Som presvedčená, že nie.“

„Ako sa vám páči v stacionári?“

„Tam mi je dobre. Všeličo robíme, učím sa, masírujú ma, som spokojná nad očakávanie.“

„Čo robíte doma? Cvičíte, bicyklujete na stacionárnom bicykli, hráte ešte na klavíri, maľujete?“

„Nebicyklujem.“

„Prečo? To by vám pomohlo odbúrať stres, návaly zlosti.“

„Odkedy som mala bludy, bojím sa bicykla. Ale cvičím jogu a hrám na klavíri.“

„Prosím?! Ty cvičíš a hráš? Neviem o tom.“

Zaženie sa na mňa, až sa doktorka zľakne, že ma udrie naozaj. Skríkne na ňu: „Petra!“

Skriví tvár: „Čo ty vieš, čo robím, keď nie si doma?!“ A už sa rozbehne, ide ide, nedá sa zastaviť, predviedla sa, netreba aspoň vysvetľovať, ako prebiehajú jej výbuchy.

„Čo ťa tak nahnevalo, Petra, že si takmer mamu udrela?“

„Čo ja viem?! Keby som to vedela! Ja za to nemôžem! Ja sa nechcem takto správať! Mne je samej zo seba zle! Ale keď ma všetci stále vytáčajú!“

„Mám sa k nej správať ako k rozmaznanému nevychovanému decku, alebo k dospelému psychiatrickému pacientovi?“ pýtam sa psychiatričky.

„Mamaaaa!“ zreve na mňa dcéra.

„Vám by sa čo viac páčilo, Petra?“

„Nie som rozmaznané decko! Som chorá!“

„Potom sa chovajte ako dospelá. Byť dospelou znamená aj zodpovednosť za svoje správanie. Chováte sa takto aj v stacionári?“

„Nie.“

„To znamená, že sa dokážete ovládať. Tam si to nedovolíte.“

„Ešte by som sa chcela opýtať. Petra si vytvára svoj svet, kde dokáže, čo v skutočnosti nie. Mám ju v ňom nechať, alebo pripomínať realitu aj za cenu výbuchov zlosti? S pomocou vychovávateľky prišila gombík. Odvtedy rozpráva rodine - keby ste čokoľvek potrebovali zašiť, prešiť, skrátiť, som tu! Ak jej podám ihlu a niť, povie - dnes ešte nie, inokedy! Vyhlasuje - dievčatá, tieto Vianoce, patria mne. Nič nechystajte, nepečte, ja sa postarám. Pritom jediné, čo sama zvládne, je vložiť pokrájaný banán medzi dve piškóty, napichnúť na šparátko a namočiť do čokolády, ktorú jej sestra roztopí.

Chcem ju naučiť zapnúť sporák - Nie! Toho sa ja bojím.“

„Samozrejme, že realita je dôležitá. Niet dôvodu, prečo by ste ju mali nechávať v jej predstavách. Petra, veď to je, ako by ste si zakrývali jedno oko.“

Predpíše jej lieky a lúči sa so slovami: „Škôlku a prvý stupeň už máte za sebou. Posunuli sme sa. Už ste na druhom stupni. Začnite sa chovať zodpovedne.“

Doma jej zohrejem obed, ani sa neprezlečiem, pozriem si autobus k bratovi.

„Čau! Idem si k Julovi zahrať scrabble. Môžeš si zatiaľ hrať na klavíri, cvičiť jogu, maľovať. To, čo rada robíš, keď nie som doma.“

---