Deň ešte neskončil

Deň ešte neskončil

november 2016

Vrátim sa okolo štvrtej, všade ticho. Nakuknem do jej izby, otočí sa od stolíka: „To si ty?“ neskrýva sklamanie. „Myslela som, že  Monka.“

O desať minút znova zaštrngajú kľúče v zámke a Petra kričí: „Konečne si tu, šťastie moje!“

Monka prekvapená nezvyčajným uvítaním: „Ty odo mňa niečo potrebuješ?“

„Nie, len sa teším, že si prišla.“

Prinesiem jej obed do obývačky ako zvyknem, dáme si spolu kávičku.

Petra príde za nami: „Pustíš ma sadnúť?“

„Chceš sedieť práve tu?“

„Áno, tu sa mi sedí lepšie.“

Monka sa teda presunie a nekomentuje, v snahe predísť konfliktu.

„Mám dnes hrozný deň, priprav sa na to!“

„Stalo sa ti niečo závažné?“

„Nie! Jednoducho mám deň blbec!“

Šteká po nej, radšej odídem do kuchyne umyť riad. Počujem iba Petru, Monka jej niečo trpezlivo rozpráva, vysvetľuje.

Vrátim sa do obývačky: „Nezahráme si scrabble?“

„Len si zahrajte, dievčatá! Ja nemám chuť.“

Rozložíme sa na veľkom stole, ona pozerá telku, ale stihne komentovať uštipačne aj našu hru.

„Vieš čo, Petra? Ak máš zlú náladu, choď do svojej izby, alebo drž hubu a nechaj nás!“ strácam trpezlivosť.

Monka odchádza za priateľom, len čo si začne obliekať kabát: „Už sa nemôžeš dočkať, kedy odtiaľto vypadneš, kedy sa ma zbavíš, čo?! Len choď, choď čo najrýchlejšie!“

„Vieš čo, nie si stredobodom vesmíru a neurčuješ ani moje príchody, či odchody,“ lúči sa s ňou sestra.

Na mňa sústrastne pozrie a objíme ma: „Ahoj mama.“

Večer o po desiatej odchádzam do svojej izby: „Keď pôjdeš spať, zober si lieky.“

Včera sa lekárke sťažovala, že zle spí aj po polke Sanvalu, dostala teda celý. Ráno výnimočne spala, ale o koľkej si ľahla a zobrala lieky, netuším. Nechcem ju budiť, nech sa konečne vyspí, možno bude pokojnejšia.

Zrazu počujem z izby: „Tie lieky urobili zo mňa nepoužiteľné hovno!“

„Máš čas. Nachystala som ti raňajky, aj oblečenie. Choď sa vycikať, najesť, umyť zuby, obliecť. O trištvrte na osem stačí ísť z domu.“

Nedám sa vyprovokovať, poslúcham psychológa, nereagujem na ďalšie výbuchy.

Obúva sa na taburetke pred dverami: „Keby som aspoň nemala stále v hlave tie Elenine (psychiatrička) kydy! Chovám sa ako decko! Urobí zo mňa feťáka! Len lieky by mi predpisovala!“

Ja nič. Na jednej strane sa bráni liekom, má snahu ich raz vysadiť, na druhej strane často demonštratívne dočahuje do poličky a vyberá Neurol: „Pozrite, ako ste ma zasa vytočili! Zasa musím žrať toto!“

Lekárka jej ho predpísala na výnimočné situácie, keby nezvládala svoj stav, bola mimoriadne rozrušená.

V garáži jej podám rukavice, začne s jednou zápasiť: „Nedala si mi tie zlé?!“

Podám jej teda aj druhé – „zlé“, nech si vyberie.

„Už nič!“ podarilo sa jej nasunúť ju na palec, druhé netreba.

Nastúpime do autobusu, zabrzdím ju, pripútam, idem si sadnúť, ale skôr než dosadnem, uvedomím si, že som nepriložila kartičku, vraciam sa.

„Kartu si prikladaj skôr, než si sadneš!“

Nereagujem.

Ohlásia prvú zastávku: „Mama! Veď ideme opačným smerom!“

Iba pokrútim hlavou, že nie.

Nastúpi staručká pani, opýta sa, či si môže prisadnúť.

„Samozrejme, nech sa páči!“

„Mohli by ste mi povedať, kedy treba vystúpiť do nemocnice?“

„Určite, môžete sa spoľahnúť.“

Keď ohlásia Legionársku, začne sa vrtieť, nakúka do okna.

„Nebojte sa. Ešte jednu zastávku. Odtiaľto by ste to mali ďaleko. Autobus zastaví  aj pri nemocnici. Ja vám potom poviem.“

„Ďakujem, ste veľmi milá. Ja to tu moc nepoznám, idem len druhýkrát. Človek sa nestretne často s takou ochotou.“

„Ja mám osemdesiatsedem ročnú mamu, ľudia sú k nej ústretoví. My máme tiež šťastie na dobrých ľudí. Som rada, ak môžem aj ja niekomu pomôcť.“

„Ja sa tiež nemôžem sťažovať, vy ste dnes prvá.“

„Pozrite, tu je nemocnica, keď vystúpite, len kúsoček prejdete späť a ste tam.“

„Áno, áno, už vidím. Ďakujem vám veľmi pekne, prajem pekný deň.“

„Za máličko, dovidenia!“

Na ďalšej zastávke vystúpime, zabočím na Beckovskú: „Kde to ideš?!“

Snaží sa na niečom ma nachytať, nepodarilo sa, idem správne.

„Aha. Z tých liekov som sfetovaná, neviem ani kadiaľ ideme.“

Vojdem s ňou do chodbičky ku skrinkám a rozlúčim sa: „Poradíš si sama, chcem stihnúť osmičku. Maj sa!“

 

---