Spomienky na november

Spomienky na november

napísané dávno

Všetko sa to zbehlo tak náhle a nečakane. V novembri malá ochorela, zostala som s ňou pár dní doma, na OČR –ke. Kto by si bol vtedy pomyslel, že je to navždy. OČR – ka sa zmenila na PN – ku, tá na materskú... Do toho prišla revolúcia. Aká revolúcia? Nechápala som, o čom to je. Všetci sa tešili, štrngali kľúčmi, len ja som sedela schúlená v oranžovej deke pred telkou a iba sa bála. Žiadna radosť sa nedostavila. Iba strach a úzkosť- len aby sa to zle neskončilo! Sledujem zábery z preplnených námestí, na tribúnach rečnia študenti, herci, postupne sa pridávajú ďalší...Stále nechápem. Bojím sa o deti, najmä o to nenarodené. Napätie tehotenstvu neprospieva, som akási nesvoja. Na zajtra plánujú generálny štrajk. Čo keď budem potrebovať sanitku! Ako sa dostanem do nemocnice? Čo ak sa to celé zvrtne, zasiahne armáda, nechcem domyslieť. Zásobovanie zlyhá, deti budú hladné...

Sedím ako zhypnotizovaná, neschopná odlepiť sa od obrazovky. Najradšej by som ju vypla, nielen ju, ale všetko. Dosť! Koniec! Stačilo! Potrebujem pokoj, pre seba, pre deti. No aj keď ju vypínam, v hlave hučí ďalej: „Utvorte koridor!“

Po generálnom štrajku si vydýchnem, bábätko ako – tak prežilo, nič zvláštne sa nedeje, sú to len moje nepríjemné, stiesnené pocity a zlovestné predtuchy. Zodvihnem vedro s prádlom – a je to tu! Nepoviem nič, nechcem vystrašiť deti. Rýchlo ho rozvesím na šnúry a ponáhľam sa k telefónu. Skúšam znova a znova, som zúfalá, nefunguje. Beznádejne hluchý. Zazvoním u susedov, prosím o pomoc. Najbližšia telefónna búdka je necelých desať minút vzdialená, netrvá dlho a prichádzajú rodičia. Mama zostáva s deťmi, otec ma vezie do nemocnice. Krvácam. V šiestom mesiaci. Vysvetlím deťom, že odchádzam na pár dní do nemocnice, staršia sa pýta: „Ty už ideš narodiť to bábätko?“

„To nie. Ešte je veľmi skoro.“

 V tej chvíli mi ani na um nezíde, že nehovorím pravdu.

V nemocnici dostávam infúziu, tečie mi do žily popoludní aj celú noc, bojím sa zdriemnuť, aby ihla nevypadla, ale som spokojná, lekár ma pochválil, prišla som včas, pár dní pokoja na lôžku a všetko bude v poriadku. Skutočne to tak vyzerá. Krvácanie slabne, napätie v bruchu povolí, ležím na chrbte a rukami objímam svojho drobčeka, cítim pod prstami každučký pohyb, kopček, je tu, žije. Ako neznášam nemocnicu a teraz som tu rada. Je to záchrana, cítim sa v bezpečí, pomôžu mi. Ak bude treba, budem ležať do posledného dňa, do pôrodu, len nech všetko dobre skončí.

Revolúcia je ďaleko, zostala vonku za oknami. Tu sa žije iný život, televízia je na chodbe , pacientky musia ležať, krátia si čas rozprávaním. Postupne sa odvíjajú príbehy jeden za druhým, vieme o sebe takmer všetko. Len keby neprišla tá Eva! Všade bola, všetko vie, vnáša zbytočnú nervozitu, študuje zdravotné záznamy, výsledky ultrazvuku a mudruje. Hlavička je malá, to minule tu jedna bola...strašidelné príhody sype z rukáva, patrí medzi inventár, niekoľkokrát potratila a tak z nemocnice odchádza len na pár dní. Je na rizikovom , manžel stále na cestách, ona sa doma sama nudí, vždy si niečo vymyslí a šup do nemocnice. Začínam byť na ňu  alergická. Krava! Nemohla zostať radšej doma? Aj tak všetci vedia, že simuluje, na vizite to viac – menej potvrdili, ale vyšetrenia urobiť musia. Keď nestíchne ani večer, neovládnem sa: „Drž hubu! Kto to má stále počúvať!?“

Zneisťuje ma v čase, keď sa lieky minuli a infúzie nedostávam napriek tomu, že ich potrebujem. Prichádza vedúci lekár izby a revolúcia s ním, márne som si nahovárala, že zostala kdesi za dverami. Sťažujem sa, znova krvácam, tvrdne mi brucho, prečo mi nedávajú infúzie. Vraj nemajú. Pozrie na meno v zdravotnom zázname a spustí: „Váš manžel je riaditeľ ČSAD?“

Prikývnem, klamať nedokážem a ani netuším, kam mieri, teda nevidím dôvod.

„Viete, ako ja každé ráno cestujem s mojím malým synom osmičkou do škôlky?!“ Problémy mestskej hromadnej dopravy pozná každý, pokrčím plecami, neviem, čo na to povedať. Hlavne nechápem, ako to súvisí s mojím zdravotným problémom. Keď manžel pridá spoj navyše, potom dostanem infúziu? To snáď nie, keby to aj bolo v jeho silách, už bude neskoro!

Na vizite dostávame prednášky o zdravotníctve na západe, koľko tam stojí jeden pôrod a za aké smiešne platy oni pracujú, namiesto liekov. Pán doktor už sníva o vyšších métach, primár je komunista, všetci mu dávajú pocítiť, že jeho dni sú zrátané. Schôdzujú, rokujú a pacientky sú na vedľajšej koľaji. Skúšam osloviť iných lekárov, v noci má službu lekárka, snáď tá bude mať pochopenie...

Skríkne iba: „Kde neni, ani čert nebere!“

Cítim sa čoraz horšie, brucho tvrdne ako kameň, tak veľmi sa bojím, že maličké je v ohrození života. Ako sa v tom železnom zovretí môže pohnúť, „nadýchnuť“...

Ďalšiu noc vychádzam na chodbu, možno si ma tam konečne niekto všimne. Zabralo to. Sestrička ma posiela na vyšetrovňu a lekár konštatuje začiatok pôrodu. Pôrodná sála je obsadená, v akomsi kumbále je jedno lôžko – stôl, keď si naň líham, netuším, že tam strávim  takmer dvadsať hodín. Vedľa sa rodia deti jedno za druhým, mne nasadili infúziu, najskôr na urýchlenie pôrodu, potom  prišiel liek, na ktorý som čakala, tak mi ho nejaký dobrák priniesol. Príde primár na kontrolu a kričí: „ Ktorý idiot jej dal toto,  keď už rodí!“ Vytrhne mi infúziu a prikazuje pokračovať v pôrode s pôvodnou.

Všetko sa tak komplikuje, predlžuje, čas sa vlečie, som tam sama, občas nakukne sestrička, vraj pospite si. Na lôžku, kde sa sotva zmestia ruky vedľa tela, so zapichnutou infúziou a stupňujúcimi sa bolesťami? Neviem, koľko je hodín, vidím, že sa rozvidnelo, začal ďalší deň. Poprosím sestričku, či by mi z izby priniesla hodinky, ale neskôr ani tie nie sú dostatočným zdrojom informácie o čase. Všetko splýva, maličká miestnosť, samota, bolesti, mám pocit, že som niekde hlboko v suteréne. Sama som prekvapená, keď ma o niekoľko hodín prevážajú do izby, že som bola na tom istom poschodí a tak blízko.

Konečne prichádza lekár – sám primár. Vyšetrí ma a zisťuje, že dieťa ide nožičkami. Vysvetľuje: „Keby sme chceli zachrániť dieťa, urobíme vám cisársky rez, ale ono aj tak neprežije a vám to neublíži.“

Som tak vyčerpaná, zmierená so všetkým, že neprotestujem. Trápim sa ďalej na samotke, z pôrodnej sály doliehajú zvuky, výkriky, vzdychy, plač novorodencov, len tu sa čas zastavil. Keď prichádza rada na mňa, sotva vnímam pokyny lekára, tlačiť, netlačiť, prekvapený výkrik: „Veď ide hlavičkou!“

Plač je slabulinký, sotva počuteľný, tlmený sklami inkubátora. Placenta nevyšla, nasleduje kyretáž. Po injekcii necítim ostrú bolesť, ale pripadám si, ako stará škodovka, ktorej vyklepávajú blatníky. Keď mi robili kyretáž po potrate, cítila som to celkom inak. Pýtam sa, prečo to takto muselo dopadnúť. Odpoveď: „Buď to dieťa bolo vadné, alebo ste mali nízko placentu.“

Prijala som to ako fakt. Ani sa ma tie slová v danom okamihu nejako zvlášť nedotkli. Minulý čas. Krutosť tejto vety som si uvedomila omnoho neskôr, často sa mi vracala v rôznych situáciách a mala som chuť rozbehnúť sa za doktorom O. Tak toto BOLO to VADNÉ dieťa? Keď priniesla vysvedčenie so samými jednotkami, keď vyhrala 1.miesto na súťaži v speve, keď sa navzdory handicapu  naučila písať na nerozoznanie od iných detí.

Len čo ma doklepali, sestrička prináša jedlo, prvé po dvadsiatich štyroch hodinách. Nemám chuť, hlad ma dávno prešiel, vypijem iba horúce mlieko. Nútia ma do jedla, aby som neskolabovala, horko – ťažko nasúkam do seba zopár zrniek ryže. Keď sa po celej tej hrôze ocitnem vo svojej nemocničnej posteli, cítim úľavu, že to mám za sebou, je po všetkom. Rozprávam zážitky spolupacientkam, pokojne, s nadhľadom, cítim sa prekvapujúco uvoľnene, neskôr pochopím, že vďaka Seduxenu, ktorý mi pichli na upokojenie, vyčítala som to z karty.

Ráno skúšam vstať z postele, dostávam závrate, znova a znova padám na posteľ. Niet sa čo čudovať, ležala som príliš dlho, k tomu upokojujúce prostriedky,  strácam rovnováhu. Trvá celú večnosť, kým to rozchodím a dostanem sa pod sprchu. Niektoré pacientky prepustili, prichádzajú nové, odmietam zoznamovať sa s nimi, nie som schopná ani ochotná absorbovať ďalšie osudy, ďalšie príbehy. Nezaujímajú ma. Nechcem si na nikoho zvykať a potom sa s ním lúčiť. Stačilo. Všetky sa už  vymenili, len ja tu trčím a nik nevie, dokedy. Momentálne obsadenie je dosť kruté. Dvom mamičkám nosia bábätká na kojenie, jednej uväzujú prsia, aby sa jej netvorilo mlieko, dieťatko je mŕtve. Ako sa asi tá cíti, pri pohľade na dojčiace matky?! Ďalšie čakajú, ako to s nimi dopadne a ja neviem, čo so mnou bude ďalej, hoci TO už dopadlo.

Na vizite sa nedozviem nič, polihujem, necítim sa najlepšie, mám teplotu, nevedia z čoho. Na druhý deň pribehne lekár, ten istý lekár, ktorý ma rodil a spomínal vadné dieťa a nadšene mi oznamuje: „Predstavte si, malá žije! Bol som sa na ňu pozrieť, je na jednotke intenzívnej starostlivosti, môžete ísť za ňou.“

Nechápem. Prvé, čo mi blysne hlavou – ako dobre, že som jej nedala meno Betka. Uvažovala som o tom, keď primár hovoril, že dieťa  neprežije. Babka Betka zomrela skôr, než sa dozvedela, že čakám bábätko. Hoci sa mi toto meno nikdy nepáčilo, zdalo sa mi symbolické pomenovať ju po nej, snáď sa tam hore niekde stretnú, stará mama a vnučka, dve Betky. Ešteže som to na poslednú chvíľu zmenila. Akoby toto bolo teraz podstatné. 

Zhlboka sa nadýchnem a vykročím. Neviem si predstaviť 970 – gramové dieťa. Obúvam si galoše, obliekam plášť, na hlavu šatku, až potom môžem vstúpiť. Zahľadím sa na inkubátor, trvá hodnú chvíľu, kým dokážem zaostriť zrak na malé tielko. Je pekná! Vôbec nie je vychudnutá, líčka má ružové, počítam prstíky, na rukách, na nohách, má nechtíky, mihalnice a v knižke písali, že v šiestom mesiaci ešte nemá! Nestačím sa čudovať, aká je drobulinká a pritom krásna! Leží pokojne, asi spinká, je napojená na prístroje, na telíčku má rozmiestnené tri hadičky. Chvíľu postojím, potom poďakujem sestričkám a odchádzam.

Som zmätená. Mám sa tešiť alebo báť? Prichádzam každý deň, váha klesá, ako u každého novorodenca, ale keď schudne o 200 gramov štvorkilové bábätko, nie je to vôbec vidieť. Ja o pár dní nachádzam v inkubátore kostičky potiahnuté kožou, nožičky sa vystierajú a priťahujú, pritiahnuté pripomínajú strniskového koníka. Na tabuľke si prečítam poslednú váhu – 720 gramov, odchádzam bez pozdravu.

Návštevy začínajú nosiť vianočné pečivo, spolupacientky majú na stolíkoch mikulášske balíčky. Ten môj leží v inkubátore. Narodila sa presne na Mikuláša. Nechcem zaťažovať okolie svojimi problémami, zbytočne ich strašiť, najmä tie, ktoré samé nevedia, či sa im podarí svoje dieťatko donosiť. Uzatváram sa čoraz viac do seba. Primárka novorodeneckého oddelenia mi hneď na začiatku povedala, že dieťa je veľmi nezrelé, nedokáže samo dýchať, stav je kritický, mám sa pripraviť na všetko. Zlé správy opakuje s menšími obmenami deň čo deň,  navyše mi dáva najavo, že zaberám zbytočne miesto, nemám tu čo robiť.

„Ak trváte na tom, nemôžeme vás vyhodiť, ale my vás nepotrebujeme, malej nepomôžete, mohli by ste ísť domov, môžete sa informovať telefonicky každý deň.“                                        

Večer stojím pri okne, hľadím do tmy a zrazu sa to všetko prevalí, už nechcem byť statočná, je mi jedno, že všetci spia. Lomcuje mnou zúfalý plač, chce sa mi kričať, prečo sa to stalo, prečo mi nikto nepomohol. Uvedomujem si krutú realitu, fakt, že je to tak a už nikto a nič nevráti bábätko späť do môjho tela a  zostáva iba bezmocne sa prizerať, ako to všetko dopadne. Rozhodnem sa. Pôjdem teda domov. Mama sa stará o deti, aj o takmer deväťdesiatročnú babku, doma budem užitočnejšia.

Neskutočne sa teším na dievčatá, nevidela som ich, ani nepočula vyše dvoch týždňov, zakázala som mame dávať ich k telefónu, nezvládla by som to, určite by ma rozplakali, nezmohla by sa na slovo. Veď čo to so mnou urobilo, keď som našla v taške s minerálkou lístok od staršej, ako im chýbam, ako mi budú pomáhať, keď sa vrátim a od malej obrázky, písať ešte nevedela.

V deň odchodu som stála na chodbe, čakala na prepúšťaciu správu, po tvári mi tiekli slzy. Okoloidúci mladý lekár sa začudovane pýta: „Vy sa netešíte domov?“

Neodpovedám. Som rozpoltená. Ako hrozitánsky som sa tešila domov obidva razy, keď som si domov niesla drobčekov v perinkách. Ale teraz? Teším sa, aj neteším. Som mama. Dve deti sú tam, jedno tu. Kto ma potrebuje viac? To keby som vedela.

Doma sa musí všetko vrátiť do starých koľají. Čo povedať deťom? Toľko sa tešili na sestričku a prichádzam bez nej. Ako im to vysvetliť, že je, ale možno nebude. Sú ešte také malé a zraniteľné. Chodíme spolu na nákupy, pečieme vianočné koláčiky, nechcem ich ukrátiť o nič, čo patrí k predvianočnej atmosfére, no ich malé srdiečka predsa cítia, že mama je smutná.

Každý deň telefonujem, stav je stále kritický, váha kolíše, malá má silnú novorodeneckú žltačku, neskôr dostáva zápal pľúc, je anemická, nasleduje transfúzia. Na Štedrý deň mi službukonajúci lekár necitlivo vykričí: „Čo vlastne od nás chcete? My jej vašu maternicu nenahradíme. To máte, ako keď odtrhnete nezrelé jabĺčko. Už z neho nikdy nič nebude.“ Nevládzem mu povedať, že som sa chcela iba opýtať, ako sa maličká má. Najsmutnejšie Vianoce v živote.

Po Novom roku sa zrazu všetko začalo obracať na dobré. Dievčatko začalo pekne priberať, piť z fľašky, už ho nemuseli kŕmiť sondou priamo do žalúdka. Dýchalo samo, preložili ho z inkubátora do postieľky, z jednotky intenzívnej starostlivosti na oddelenie pre nedonosené deti. Keď sa váha blížila k 2 500 gramom, mohli sme si ju zobrať konečne domov. Nesiem si v náručí vytúžený poklad a v tej chvíli netuším, že to nie je koniec trápenia, ale začiatok.

 

 

 

---