Poradňa pre nedonosené deti

Po troch mesiacoch konečne domov. Malinký človiečik, ešte nemá ani predpísanú váhu, iba čosi okolo 2 400g. V termíne narodené deti by domov ani nepustili, ale na tohto malého predčasníka, ako ich tam volajú, je to riadna šupa, veď začínala s 970g a prišli časy, keď klesla na 720, tak niet o čom premýšľať. Sama dýcha, pekne papá, priberá, iba očká sú trošku červenkasté, slabý zápal, sestrička nám podáva kvapky, treba ich ešte dobrať.

Tak žiadny iný problém? Nemôžem tomu uveriť, že po toľkých trápeniach, boji o život, vyviazla iba so zapálenými očkami. Treba sa prihlásiť do poradne pre nedonosené deti, raz do mesiaca ju prísť ukázať, skontrolovať krvný obraz a to je všetko, rozlúčime sa. Prinášame si domov ten malý zázrak, jedna dcéra je ešte v škole, druhá čaká netrpezlivo so strýkom. Sedí na gauči, v rukách zviera svoju obľúbenú bábiku, je celá nesvoja, nechce veriť, že pod plienkou, v tom maličkom bielom batôžteku je naozaj jej sestrička.

Toto dieťa je tretie v poradí, som teda skúsená matka, snáď nebude problém, postarať sa oň, aj keď je drobučké. Ale predsa. Inak dýcha, inak papá, som z nej vystrašená. Na oddelení pre nedonosené deti ma naučili, že pri papaní z fľašky, treba hlavičku mierne zakloniť, je slabá, inak by sa nenapila. Bojím sa, či jej nezabehne. Dve deti vypili, koľko som im ponúkla, samozrejme iba predpísané dávky, ale nepoznala som situáciu, že by nedopili, že by vo fľaške zostala čo i len kvapka Sunaru. Táto pije pomaličky, uprostred jedenia zaspáva a vo fľaške zostáva niekedy polovica, inokedy menej, trápi ma to. Všetko si zapisujem, koľko spapala, koľko váži, len aby nedajbože neschudla. Popoludní je vždy nepokojná, pravidelne medzi šestnástou a osemnástou hodinou preplače, neviem, čo jej chýba. Nosím ju v náručí po izbe, snažím sa ju upokojiť, spievam jej, chvíľkami stíchne, ale plač neustáva.

Asi o týždeň niekto zvoní pri dverách, obvodná pediatrička so sestričkou. Obe spustia, vraj prečo som nezahlásila do troch dní, že malá je už doma, je to povinnosť, prišli ju pozrieť. Mám toľko iných starostí, ani mi to nenapadlo. Hrnú sa dovnútra, ako veľká voda, práve keď potrebujem malú nakŕmiť. Len čo ju zoberiem do náručia, mierne jej zakloním hlavičku, doktorka skríkne: „Preboha, čo to robíte, veď sa zadusí, nemôže mať pri jedení zaklonenú hlavičku!“

Zneistiem, ale vysvetľujem, že takto ma to naučili v nemocnici, malá tak papá už týždeň a nič sa jej nestalo. Tá pokrúti hlavou, ale nenamieta.

Potom ju prezrie, popočúva a začne predpisovať. Celaskon, železo, AD kvapky, E vitamín, to viete, predčasne narodené dieťa, nemá žiadnu imunitu, nekojíte, treba jej vitamíny dodať zvonku. Takže nie iba kvapky do očí. Študujem návody na príbalových letákoch, jedno sa musí s mliekom, iné sa s mliekom nesmie, niečo pred jedlom, niečo počas jedla, niečo medzi jedlom, ako správne všetko načasovať, aby som v priebehu jedného dňa dostala do nej všetko, čo potrebuje. Pribúdajú ďalšie zápisky v diáriku, nesmiem na nič zabudnúť. Predpokladala som, že pani doktorka mi poradí, povzbudí ma, ale ona pôsobí vyľakane, akoby takéto maličké dieťa držala v rukách po prvýkrát a sama sa vypytuje, čo a ako. Iba sestrička už nejaké skúsenosti má a pospomína zopár prípadov spred mnohých rokov, kedy mala podobné deti v ambulancii a sú zdravé, aspoň nejaká útecha.

Prvá poradňa pre nedonesené deti. Zavčasu ráno nastúpia všetci rodičia s deťmi na odbery krvi, potom čakajú na výsledky, až po nich prichádza doktorka. Domov sa ísť neoplatí, takže hodinku, niekedy aj viac, stepujú v okolí nemocnice. Som taká nervózna, že nevládzem dýchať, napnutá ako struna, mám neopísateľný strach, čo ak sa dozviem niečo zlé.

Lekárka je milá, poprezerá dieťa, všeličo sa pýta, zapisuje, skontroluje krvný obraz. Anémia pretrváva, treba ďalej užívať Ferro 66, inak je spokojná. Pošle nás na neurológiu, na rehabilitáciu, na očné, bežná rutina pri predčasne narodených deťoch, a tak pribúdajú ďalšie termíny v kalendáriku. Lekári vyšetrujú, píšu a všetci sa tvária, že na to, za akých okolností prišla na svet, je všetko v norme. Tak nejako ma to upokojilo, treba preventívne cvičiť, užívať vitamíny, ale zrejme je len otázkou času, kedy sa vyrovná ostatným deťom.

Netrvá dlho, kým prídem na to, že malá zaostáva, nepretáča sa z bruška na chrbátik a naopak, neposadí sa, nevystiera za mnou ručičky, keď sa ku nej skloním nad postieľku, nemá záujem o ponúkané hračky, ale v tom kolotoči, aby som stihla všetky vyšetrenia, cvičenie, kvapkanie... nepripúšťam si obavy do hĺbky, veď sme pod dohľadom odborníkov, spolieham sa naďalej iba na ten čas a trpezlivosť.

Po dvanásty krát absolvujeme poradňu pre nedonosené deti, ani som nevedela, že je to posledný, kým lekárka nepredniesla svoju reč: „Nedonosené deti sledujeme do roka, teraz patríte už iba k obvodnej detskej lekárke, s akýmkoľvek problémom sa obráťte na ňu. Pripravte sa, že vaša dcéra nebude nikdy ako ostatné deti, ale cvičením sa tieto zmeny dajú minimalizovať.“

Vyrazilo mi to dych. Chvíľu na ňu nemo hľadím, čakám, že snáď povie viac. Ale nie, to bolo všetko. Vykokcem zo seba – „ale ako iná, v čom iná?“

„To vám v tejto chvíli nedokážem povedať.“

Odchádzam plná otáznikov, neschopná vnímať okolie, čas sa zastavil, nedokážem si to zrovnať v hlave. Toto bola poradňa? Čo mi tu za celý rok doktorka poradila? Celý čas sa tvárila, že je všetko v poriadku. Začínala síce vždy slovami – na to, ako sa narodila, ale nepripisovala som tomu zvláštny význam. Ustavične som si hovorila čas, chce to len čas. A zrazu NIKDY? Nevedela som nič o predčasne narodených deťoch, nikoho takého som nepoznala a oni ma vystrčili na ulicu, vraj k nám už nepatríte. Kam patrím? Strácala som sa sama v sebe, v hlave mi stále hučalo NIKDY. Nikdy nebude ako ostatné deti. Komu toto môžem povedať? Komu sa s takýmto niečím môžem zdôveriť? Kto mi môže pomôcť? Všetka táto drina iba preto, aby sa zmeny minimalizovali? Aké zmeny?

Blúdenie, hľadanie, beznádej, a potom svetielko – vyšetrenie v Prahe a  stretnutie  s výnimočnou rehabilitačnou sestrou Janou. Tá nám ukázala smer, dostali sme odpovede na všetky otázky, návod ako správne cvičiť a hlavne ako žiť. Spolu s ním pohladenie, pochopenie, energiu, nádej. Moja dcéra dokázala mnoho, napriek tomu, sa pohybuje pomocou invalidného vozíka. Je iná, ale nie horšia, ani lepšia ako ostatní a s tou inakosťou aj vďaka tete Jane nemá problém. Zatiaľ.