Všetci sme divní

Všetci sme divní

december 2016

Ráno si pospím, je sobota. Zídem dole, pozerá v pyžame telku. Idem rovno do kúpeľne, nebudem sa jej vnucovať pozdravom Dobré ráno, na ktorý buď neodpovie, alebo spôsobom: „Ako komu!“

Raňajkujem v kuchyni, keď prechádza do svojej izby, pozdraví. Snáď dnes nebude tak zle. Volám mame, pýta sa, aký mám na dnes program.

„Ideme s Andulou a Hankou do mesta. O štvrtej je Prechádzka mestom s tematikou vianočné zvyky. Večer ideme s Hankou do baru na gitarový koncert. Zajtra ti prinesiem chlieb, TV program, zavolaj, ak si ešte na niečo spomenieš.“

Len čo dohovorím, ozve sa z izby: „Tak ty ideš preč! A ja tu budem celý deň zasa sedieť na zadku!“

„Ak chceš, môžeš ísť s nami, zoberiem ťa.“

„Chcela som, ale rozmyslela som si to. Bude sa tam postávať, a to nemám rada. Ty si zabudla, že mám  narodeniny?!“

„Nezabudla. Narodeniny máš v utorok.“

„Ale ja som chcela oslavovať dnes.“

„Pozvala si niekoho?“

„Nie! Včera mi bolo zle!“

„Pozvi si, koho chceš, na kedy chceš, ja ti s oslavou pomôžem.“

„Veď ideš preč!“

„Obvolaj si všetkých, ak budú môcť prísť dnes, zostanem doma.“

„Chcela som dnes, ale Mišo povedal, že mám oslavovať v piatok, aby cezpoľní nemuseli ísť cez víkend do mesta. Ale mne bolo včera zle! A Mišo je divný!“

„Ostatní môžu?“

Viem, že Iva má stretnutie zo strednej, neprišla by, aj keby jej zavolala, ale neurobí to.

Bola zvyknutá, že sa o všetko postarám ja, ona si len ukáže prstom, koho chce, koho nie. Ale na jej oslavu všetkých. Aj tých, čo neznáša. Má to spočítané, každý darček dobrý.

Rozprávala som sa s dievčatami, ako to urobiť tento rok. Petra negratuluje nikomu, osláv sa nezúčastňuje, keď mal môj brat šesťdesiatku, odkázala mu, že sa necíti dobre, bola by zlou spoločníčkou. Sama očakáva veľkolepú oslavu, tipy na darčeky poslala sestrám mesiac dopredu. Po posledných týždňoch nemám vôbec chuť s ňou oslavovať, ani jej nič kupovať.

Iva mi poradila: „Povedz jej, nech si pozve, koho chce a s prípravou jej pomôžte. Ak nebudeš mať chuť s ňou oslavovať, alebo ťa ona nebude chcieť vidieť, my ju „zabavíme“.

Téma narodeniny končí.

„Čo hovorili decká na ten film o Mullerovi? Aj im sa páčil? Ako ho hodnotili?“

„Oni reagovali iba na moje pocity z filmu. Boli prekvapení, ako ma to zasiahlo. Zasa ma poúčali, že sa nemám s ním porovnávať, ja netrpím maniodepresívnou poruchou. Že môžem byť rada, že nezažívam to, čo on. Ale ja som mala diagnostikovanú depresiu! Videla som sa v tom! Čo oni o tom vedia?! Už mi idete na nervy všetci s tými kecami. Ja mám vlastnú hlavu a nechajte si tie svoje kydy! Nestojím o vaše múdre rady!“

Nereagujem. Odchádzam.

 

„Pôjdem s vami. Som si to rozmyslela. Zbláznila by som sa tu. Potrebujem vypadnúť. Prospeje mi to,“ oznámi moja dcéra, keď sa začínam obliekať na Prechádzku mestom, ktorá býva každú prvú sobotu v mesiaci. Kamarátky sú prekvapené, nečakali ju. Pokiaľ sa rozprávajú s ňou, je v pohode, v momente, keď prehovoríme medzi sebou, otáča hlavu zo strany na stranu.

V KIC predávajú lístky, pre veľkú zimu sa ľudia zhromažďujú vo vnútri, netreba čakať vonku. O štvrtej nás sprievodkyňa oboznámi s programom, výnimočne bude prednášať na Mestskom úrade, v zasadačke, aby sme nezmrzli. Sprievod sa pohne smerom k úradu. Je tam síce výťah, ale aj tak treba zdolať štyri schody. Naozaj sa mi nechce vyberať ju z fusaku, teperiť po schodoch, keď viem, že počúvať nie je schopná, potrebuje rozprávať. Rozlúčime sa s kamoškami s tým, že ich počkáme v cukrárni. Petra sa viditeľne potešila, je to pre ňu oveľa prijateľnejší spôsob trávenia času ako nejaké nezáživné reči.

„Ony nejdú s nami? Som myslela, že aj ony sa na to vybodnú, nebudú trhať partiu.“

„To mi ani nenapadlo. Zaplatili si a tešili sa na prednášku o vianočných zvykoch.“

V cukrárni je teplúčko, vyberieme si zákusok. Ponúkam jej aj niečo na pitie, aby som predĺžila čas konzumácie, nech tam vydrží, kým neskončí prednáška. Našťastie si vyberie horúcu čokoládu s jahodovou príchuťou. Kým vychladne, rozpráva: „Ja som taká šťastná, že som stretla tých mojich – Ariho, Norberta, Peťa. Len vďaka nim som tam, kde som. Verím, že oni budú pri mne stáť naveky. Veľa ľudí ma teraz, keď mi je zle, poslalo do zadku. Ale ja sa s tým už viem vyrovnať. Ako keď po obede, zotrieš stôl, zmetiem to a idem ďalej. Sú to zakomplexovaní blbci, ktorí potrebujú niekomu ublížiť. S takými sa nepotrebujem baviť. Budem sa baviť iba s tými, ktorí pri mne zostali – Ari, Peťo, Norbert. S tými, ktorí ma posúvajú a sledujú moju cestu.“

Rozpráva bez prerušenia, našťastie ju tento raz nezaujíma môj názor.

Ak by som pritakala, kričala by, prečo jej prisviedčam, keď vie, že si to nemyslím. Ak by som povedala niečo iné, bolo by rovnako zle, ak nie horšie. Konfliktu sa vyhnem, iba ak sa započúva sama do seba a nevyzve ma k reakcii.

Pozerám na ňu ako na cudziu. Toto je moje dieťa? Bez štipky empatie. Bez schopnosti vnímať a počúvať iných. S neprimeraným sebavedomím. Aká cesta? Kam sa posúva? Iba ak smerom späť. Naozaj nič, celkom nič v nej nezostalo z našich rozhovorov? Z toho, čo doma počula, o čom sme sa rozprávali s jej sestrami? Vynorí sa mi text Hany Hegerovej – ... tam dole přece muselo něco zůstat...

Potrebovala by lásku, nehu. Ale môže ju mať niekedy niekto takúto úprimne rád?

Človek by si pomyslel, je sebecká, egocentrická, má rada iba seba. Nemá. Ona sa nemá rada. Len ustavične hľadá prečo. Hnevá sa na seba aj na druhých. Chce sa mať dobre. Ako jej pomôcť, keď nepočúva?

Čokoláda vychladla, dorozprávala, dojedla: „Asi to tu už nedám. Nemôžeme na ne čakať dlhšie.“

Oblečieme sa, počítam, že ich stretneme a pôjdeme spolu domov. Úrad je zamknutý, nemôžem vybehnúť hore, skontrolovať, koľko to ešte potrvá. Volám, telefón majú zrejme stíšený. Aha! Esemeska: „Gabi, ešte počúvame.“

„OK, sme na ceste domov, sorry.“

Spokojnosť. Petra s nami bola, aj nebola, lepšie to pre ňu dopadnúť nemohlo.

Doma sa zatvorí v izbe, spieva, neskôr prichádza za mnou s prosbou, či by som ju nenatočila na foťák, chce dať na fejs pesničku od Dominiky Mirgovej. Ten text by mal dať najavo všetkým, ktorí sa jej otočili chrbtom, že ona to Dá aj bez nich.

Vyhoviem prosbe, nahrám, vložím kartičku do jej noťasu.

Začínam sa obliekať do baru na gitarový koncert. Dúfam, že sa nerozhodne ísť so mnou. Nie. Je zaujatá vkladaním videa a zrejme sa chystá užiť si pár minút slávy, počítať lajky. Keď odchádzam z domu, zakričí: „Užite si to!“

Dobroprajne. Nie naštvane.

 

---