Sociálne odkázaná

Sociálna odkázanosť. S týmto výrazom som sa stretla po prvýkrát. „Pred umiestnením do stacionára potrebujete mať schválenú žiadosť na sociálnu odkázanosť,“ informuje ma riaditeľka. „Podáte ju na VÚC, až po schválení môžete dať žiadosť k nám. Je to pre vás výhodné. Vydáva sa na dobu neurčitú a neplatí iba ku nám. Ak sa v budúcnosti rozhodnete umiestniť ju v akomkoľvek inom sociálnom zariadení, môžete ju použiť.“

Postupne si uvedomujem, čo to znamená. Moje obavy, čo bude s Petrou, ak ochoriem, ak sa mi niečo stane, sa rozplývajú. Ťažila ma zodpovednosť, ktorú by som preniesla na jej staršie sestry. Keď mi je ťažko, stačí pocit, keby... Zatiaľ teoreticky, ale časom, ktovie. Jednoducho, ak to bude nevyhnuté, budem mať možnosť rozhodnúť sa.

Premýšľam. Jediným problémom sa mi kedysi zdal byť vozík. Potom žiadnym. Hlavne, že je hlava v poriadku. A nie je.

Keď mi kamarát vozíčkar kedysi radil: „Daj ju do školy na Mokrohájsku! Bude medzi svojimi. Je tam prispôsobené tempo. Zo začiatku bude plakať, ale zvykne si. Bude chodiť domov na víkendy, na prázdniny. Pripravia ju lepšie pre život.“

„Kdeže! Ty ju nepoznáš. Ona je citovo naviazaná na nás, na svoju izbičku. To by som jej nikdy neurobila. A cvičenie! Vieme, ako sa to tam fláka. Potrebuje cvičiť Vojtovku, keď už nie päťkrát, aspoň trikrát denne. Ona nie je vozíčkarka. Ona sa učí chodiť!“

Visela na nás, na rodine, decká spolu blbli, smiali sa, hrávali, vozili ju v kočiariku pre bábiky...o toto všetko by som ju ukrátila. Prerušilo by sa puto medzi nimi.

Vidím to rozosmiate dievčatko, kto ju nepoznal vtedy, dnes by neveril. Bola takou. Naozaj. Pamätám si, ešte v piatej triede mi triedna hovorila, ako Petra rozprávala o svojich narodeninách, o darčekoch, bola uchvátená jej spontánnou radosťou, vraj je to výnimočné, ostatné deti sa už nevedia takto tešiť.

Takáto bude! Ukáže všetkým, že vozík neznamená zatrpknutosť, sebaľútosť.

Premýšľam. Čochvíľa nám príde rozhodnutie o sociálnej odkázanosti. Vstupenka do akéhokoľvek sociálneho zariadenia. Ak sa nič nezmení a spolužitie bude ubližovať všetkým, nemá cenu hrať sa ďalej na rodinu. Nemá nás rada. Nenávidí svoju izbu. Pripomína jej všetko zlé, čo v nej prežila. Bludy. Pocikávanie. Jednu už vymenila. Tá jej pripomínala iné zlé obdobie. Učenie na maturitu, stres a prvé návštevy u psychiatričky. Koľko izieb by potrebovala?