Neviditeľná

 Zvoní. Na hodinu. Konečne. Všetky decká milujú prestávky, ja nie. Na vyučovaní sa aspoň niečo deje, prestávka je nuda. Len čo zazvoní, všetci vyskakujú z lavíc, strkajú do seba, vykrikujú, baby vybiehajú z triedy, utekajú o preteky o poschodie vyššie, predvádzať sa pred triedou hokejistov. Chalani vzadu hrajú futbal, hádžu do seba špongiu, len ja zostávam sama sedieť v prvej lavici a nikto si ma nevšíma. Prechádzajú okolo bez slova, nevenujú mi jediný pohľad, som pre nich vzduch, neviditeľná súčasť lavice.

Sedím tam celú večnosť, deň čo deň, v prekliatej lavici, do ktorej ma mama ráno posadí a po vyučovaní príde vyzdvihnúť. Občas sa posuniem na kolieskovej stoličke kúsok dopredu , dozadu a to je všetko. Pozerám okolo seba hypnotizujúcim pohľadom, spomaľte niekto, opýtajte sa ma niečo, prehoďte zopár slov! Chcem tak veľa?

Keď som doma plakala a žalovala  sa mame, povedala: „Je to tvoja chyba. Máš byť viac komunikatívna. Oslov niekoho, začni ty rozhovor!“ Sa jej dobre hovorí. Kým naberiem odvahu, otvorím ústa, všetci sú preč. Ak to výnimočne stihnem, dostanem krátku odpoveď a som zasa sama.

Pamätám si ešte na prvú triedu, to som bola zaujímavá. Každú prestávku bola okolo mňa zhromaždená celá trieda, otázky nemali konca – kraja, až som z toho bola niekedy unavená. Darinka mi nosila malé darčeky, sponky do vlasov, cez hodinu sa predbiehali, kto mi zodvihne pero, ceruzku, farbičky, ustavične mi niečo padalo. Pripadá mi to dávno, ako z minulého života.

Dnes je všetko inak, ale zvykla som si. Už neplačem. Cez prestávky vypínam, myslím na Lenku, na Katku, kedy odpíšu. Posielam dlhokánske mailiská do Bardejova a do Prešova, tieto babenky sú mi bližšie ako spolužiaci, napriek veľkej vzdialenosti. Ony si ma „vypočujú“ od začiatku do konca, im sa môžem vypísať z mojich radostí a starostí a hneď mi je ľahšie na duši. Teším sa na môjho Lesana, koníka z hipoterapie, v duchu si pospevujem Rain Down alebo niečo od Alone a prežijem.

Škola inak v pohode, nebyť prestávok a každodennej matiky. Stačí, keď počujem meno Irenka a ruky mám ako kus ľadu. Snaží sa naučiť nás čo najviac, pripraviť dobre na monitory a prijímačky, ale pre mňa je to utrpenie. Naopak, utorky a štvrtky sú moje obľúbené, to máme hodiny s Alešom. Je to skvelý učiteľ, naučí a pritom je s ním sranda. Minule hovorí: „Petra, zober si zošit a poď k tabuli.“

Trieda do výbuchu a ja vystrašene: „Prosím?“

Zabudol, že nechodím, veľmi sa mi ospravedlňoval, nakoniec som odpovedala z lavice, ako obvykle. Alebo dá nám písomku, nadiktuje otázky a len čo začneme písať, rozpráva vtipy a čo ho napadne, jednoducho vyrušuje. Vraj aby sme vedeli, aké to je, keď on vysvetľuje a my nahlas rozprávame. No nie je úžasný? Jeho jediného zaujíma, čo nás baví, akú hudbu počúvame, aké programy v telke sledujeme, aké máme názory. Za ním mi bude najviac smutno.

Pretože v septembri sa už na túto školu nevrátim. Odchádzam na strednú. Mám novučičký vozík a verím, že mi prinesie šťastie. Chcem začať úplne odznova. Naučiť sa presadiť, nájsť si zopár kamarátov, ktorí ma nebudú prehliadať. Som tu. Aj ja chcem niekam patriť.