Naivná matka

Naivná matka

december 2016

Otvorím dvere, sedia pri veľkom stole, hrajú meno mesto. Terapeutka Alenka sa smeje, Peťo vykríkol vec na „m“ márna sláva. Dovezie  mi rozosmiatu Petru. Prejdem úzkou chodbou do výklenku, aby som mohla otočiť vozík, oprieť ju o stenu, rozostrieť fusak a znova ju posadiť. Prechádza okolo Marika, chválim sa, že prišlo rozhodnutie z TSK, aj obvodná lekárka volala, že tlačivo je vypísané. Už len potvrdiť právoplatnosť a v stredu všetko prinesiem. Je prekvapená, zrejme to takou rýchlosťou ešte nikto nevybavil.

S Petrou sa rozlúčila: „A poslúchaj!“

Premýšľam, či aj tam už začala vystrkovať rožky, alebo sa pochválila, čo vystrájala doma. Nepýtam sa.

„Dávaj pozor!“ skríkne na mňa.

„Veď dávam, vidíš, aké sú tie chodníky. Keby si sama rúčkovala, kolesá by kopírovali povrch, vtedy to tak nehegá.“

„Nie!“

„Tak potom čuš! Keby mňa niekto vozil, aspoň by som držala hubu!“

Po chvíli sa rozhovorí. Rozpráva, čo mali na obed, že hrala Človeče s Tomášom, karty s ďalšími, cvičila s takými gumovými kliešťami, kde sa dá nastaviť sila, akou sa stláčajú. Rozprávala sa s Peťom, strašne sa ospravedlňoval, ako sa choval, prosil, aby mu dala ešte jednu šancu.

„Zaveziem ťa domov a pôjdem nakúpiť, alebo ideš so mnou? Nebude ti zima?“

„Idem s tebou. V pohode.“

Doma vyrozprávala aj Monke, čo zažila počas dňa, dokonca s nami pozerala film. Na sedačke sa rukami posúvala čoraz bližšie ku mne: „Môžem?“

Naznačila, že si chce ľažkať na kolená.

„Len či to zajtra neoľutuješ,“ pozrieme s Monkou na seba a vybuchneme do smiechu.

Neurazí sa, pridá sa k nám a položí mi hlavu do lona. Nechá sa hladiť po líčku, po vlasoch.

„Monkaaa!“ kričím na ňu do kuchyne. „Prines mi šálku s minerálkou, prosím, prosím.“

„Chceš sa ma zbaviť?“ spozornie Petra.

„Keby sa ťa chcem zbaviť, zhodím ťa a idem si zobrať sama. Prečo by som si nechala doniesť?“

Po čase sa jej začne driemať: „Už by som spala. Rozmýšľam, či zaspím na mamičke, alebo sa radšej presuniem do postele.“

Posadí sa, zošuchne dole a cupká rovno do postele, aj kúpeľňu obišla.

 

Ráno prídem dole rozospatá.

„Máš aj ty?“ volá Petra.

„Čo mám, kde mám, nič nemám.“

„Nenašla si balíček?“

„Nič som nenašla.“

„Pozri, takýto!“

„Nie. Nič som nevidela. Tak asi som dosť neposlúchala.“

„To neverím! Keby som ja nič nedostala, nečudovala by som sa. Ale Ty?! Choď sa hore pozrieť a hľadaj.“

„Vyberiem sa teda hore schodmi a v kútiku pred mojimi dverami, naozaj! Rovnaký balíček ako má ona.“

Spolu si rozbaľujeme, porovnávame, Mikuláš – Monka, nás dobre pozná. Okrem jabĺčka a pomaranča, Petra má kávové čokoládky a ja kvalitné horké.

„Petra, idem k doktorke pre tlačivo, na TSK, dať potvrdiť právoplatnosť rozhodnutia. Polievku budeš mať v mikrovlnke, zohrej si, je v plastovej krabičke, nemusíš sa báť, že rozleješ. Druhé ti urobím, keď prídem.“

„Aká polievka?“

„Strúčková omáčka s kôprom.“

„Ja takú neľúbim.“

„Pozri, v stacionári si tiež nevyberáš. My takú máme rady. Ak nechceš, nejedz. Dám ju späť do chladničky?“

„Daj.“

 

Vybavím, čo treba, v meste kúpim zopár darčekov, keď mi volá Petra. Ach jaj. Čo sa deje?

„Mamuška?“ veselý hlások zaženie obavy. „Volal mi tatino! Že na mňa nezabudol. Príde vo štvrtok. Od rána nestíham na fejsi odpovedať, toľkí si na mňa spomenuli, gratulujú mi.“

„Dobre, zlatko, teším sa s tebou. Som v obchode, porozprávame sa doma.“

Dobrá nálada jej vydržala po celý deň. Prichádza Monka, blahoželá jej s knihou. Žiadnu oslavu sme nechystali, dohoda bola jasná. Pozvi si, koho chceš, naplánuj, čím ich pohostíš, s prípravou ti pomôžeme. Nepozvala. Kúpili sme spolu smotanu a piškóty, že urobí smotanovú tortu a tým to skončilo. Schyľovalo sa k večeru, keď Monka zaliezla do kuchyne a po pol hodinke priniesla veľký podnos s jednohubkami. Prekvapila aj mňa. Zrejme ju Petrine chovanie v predchádzajúci deň obmäkčilo. Zvoní Mišo, podáva jej balíček, obzerá, nechápe, uhlie a varecha. Neskrýva sklamanie: „To si trochu prehnal. Nepovažujem to za moc veľkú srandu.“

„Len som tak trochu zhrnul tvoje správanie za posledné mesiace.“

Usadíme sa v obývačke, Petra sa drží, nerobí žiadne scény, Mišo vtipkuje, ona sa neuráža, zapája sa. Asi po hodine, sa Mišo vytratí a prinesie darčekovú tašku. Podáva jej znova ruku: „Tak jeden rok máme za sebou, začína ďalší. Počul som, že si sa polepšila, tak nech ti to vydrží.“

Petra vyberá dobroty jednu po druhej, obzerá, číta názvy, študuje zloženie, zalizuje sa, takéto ešte nepozná. Je taká vykoľajená, že z nej vylezie: „Teraz si ma rozhodil v tom najlepšom slova zmysle.“

Smejeme sa, decká odchádzajú neskoro večer a ja som taká rada, že ich mám a že sú, akí sú.

Umyjem jej vlasy, keď má tie narodeniny, osprchuje sa sama. Fénujem ju, nech nejde spať s mokrými a len tak medzi rečou sa opýtam: „Čo ti dnes urobilo najväčšiu radosť?“

„Ten Karol! Napriek tomu, že sme v kontakte cez fejs pomerne krátko, dokonale ma pozná. Pochopil, že žijem pre umenie. Čítala som ti, čo mi napísal. Bolo to najkrajšie prianie.“

Akýsi spevák z akejsi súťaže.

Netuší, aké veľké je moje sklamanie.

Napadá mi spojenie – citovo plochá. Hodím ho do gúglu –

psychopatia s hysteriformnými prejavmi: silnie a pretrváva u nich obrazotvornosť, predstavivosť, fantázia, zvýšená senzitivita a senzibilita, ako aj zvláštna, ľahko zraniteľná citovosť, čo súvisí so stupňom egocentrizmu. Sú to jedinci, ktorí sa taktiež snažia byť za každú cenu stredom pozornosti, majú bystrý postreh, rýchlo sa zorientujú a prispôsobia situáciám, pokiaľ majú nádej na rýchly a ľahký úspech. Veľmi ťažko znášajú neúspech a pre nepatrnú výčitku dokážu dramaticky nenávidieť osobu voči ktorej predtým prejavovali až prehnanú citovosť a pozitívnu väzbu. Svoje túžby prejavujú prehnane a „tvrdo“. Úporne sa dožadujú rôznych vecí a výhod, ale všetko ich veľmi skoro omrzí. Preto sa často nudia a svoju rezonantnú náladu prenášajú na svoje okolie, ktoré tyranizujú.

Spoznávam ju. Moja dcéra je psychopat.

 

 

---