Normálna matka

Normálna matka

december 2016

Prichádzam v nádeji, že ráno odplávalo, pod dojmom nových zážitkov. Alenka chváli vozík: „Boli sme na prechádzke. Slnko svietilo, nádherný deň, škoda by bolo nechať ich sedieť dnu. S niektorými vozíkmi sa ide tak ťažko, s týmto by som išla aj na kraj sveta.“

„To je pravda. Človek nikdy nevie, jeden z piatich sa nám vydaril. Preto používam tento, hoci už hrdzavie, brzdy neposlúchajú, ľahučko sa chodí cez obrubníky. Ako ste si poradili s fusakom?“ ukazujem jej moje finty.

„Jaj, takto to vy robíte! My sme boli na ňu dve, pomohla kolegyňa, nebol problém.“

Petra mlčí, je napätá, vidím, že nebude dobre.

Len čo sa Alenka rozlúči, začne: „ Keď mi budeš chcieť niečo zakázať, tak bez slov!“

„Prosím? To sa ako dá?“

„Naznačíš iba gestom!“

„To sa budeme rozprávať ako hluchonemí?“

Vyrýva, pokračuje tam, kde sme ráno skončili, neodpovedám. V autobuse ju pripútam, nájdem si voľné miesto, kde ma nevidí. Doma pokračuje.

Vyberiem z pračky prádlo, vešiam na sušiak v obývačke, dodupe ku mne a začne mi podávať. Zlostne vyberá z koša, kladie na zem a potom po jednom podáva.

„Nedávaj to na zem, Peti,“ potichu a zmierlivo.

„Ježiši, tebe všetko vadí! Chcela som soľ. Napustíš mi, či čo?! Prečo mi neodpovedáš?!“

Domýšľam si, že mi prišla pomôcť, aby som jej čo najskôr napustila vaňu.

„Polož otázku, odpoviem ti.“

„Dáš mi, prosím ťa, soľ do vane?! Keď si tak potrpíš!“

Dovešiam, napustím jej vaňu, nasypem soľ, ostatné dokáže. Prisunie si stoličku na kolieskach, na ňu vankúš, aby bola zarovno okraja vane, pri práčke sa postaví, posadí, prehodí nohy, chytí sa vane a kľakne do nej. Odchádzam.

„Kam ideš?!“

„Potrebuješ ešte niečo?“

„Aby si tu pri mne stála! Bojím sa sama posadiť a ľahnúť.“

„Mám ti pomôcť?“

„Nie! Iba tu stoj, urobím to sama!“

Stojím, nič nehovorím. Zlostí sa, nadáva sama sebe.

„Chceš pomôcť?“

„Som ti povedala, že tu máš stáť! Ja to zvládnem!“

Sedí vo vani, kŕčovite sa drží okrajov a nevie sa odhodlať ľahnúť.

Zúri: „Normálna matka, by svojmu dieťaťu pomohla, keby videla, ako sa trápi!“

„Robím len to, o čo ma požiadaš. Povedala si, že tu mám stáť.“

„Ty si fakt hrozná! Toto by normálna matka neurobila. Pozerať sa, ako jej dieťa trpí!“

Vysilenú ju dám ľahnúť, pod hlavu nafukovací nákrčník, aby ju netlačilo, nastavím budík na 20 minút a odchádzam.

Monka príde z roboty, Petra čosi vykrikuje z kúpeľne, hneď jej je jasné: „Petra má už zase svoj deň? Je po oslave, už sa netreba ovládať.“

„Prestaň, Mona! Si ako mama! To je náhoda! Náhoda je blbec! Dva dni som bola dobrá, lebo vy ste sa ku mne normálne správali! To vôbec nesúvisí s darčekmi!“

Kým Petra „relaxuje“, Monka sa naobeduje, dáme si kávičku, zdá sa mi, že kričí.

„Voláš ma?“

„No nie, máš halušky!“

Nereagujem.

„Mamaaaa!“

„Potrebuješ niečo?“

„No čo asi!“

„Monka, prosím ťa, choď jej pomôcť ty.“

Príde za nami oblečená, posadí sa na sedačku a ryje do Monky. Tá jej trpezlivo, ale dôrazne odpovedá.

„Ty nevieš, aké je to, keď mi je už päť mesiacov, čo... šesť rokov zle!“

„Každý má nejaké problémy, naučí sa s tým žiť.“

„Ale psychické! To si ty nikdy nezažila!“

„Čo ty vieš o mojom živote? Nikdy si sa nezaujímala.“

Ja sedím, lúštim krížovky, jednu za druhou, nezapájam sa. Monka vidí, že mám dosť.

Keď odchádza za priateľom: „Petra, prosím ťa, daj mame pokoj. Už na dnes stačilo,“ hovorí jej mierne, nekričí, naozaj prosí.

Petra ešte čosi vykrikuje, potom zalezie do postele, počúva hudbu, asi po hodine príde, akoby nič, snaží sa o rozhovor. Odpovedám, ale do smiechu mi nie je.

„Je ti niečo?“

„Nič.“

 

---