Nadýchnutie

december 2016

Ráno sedí v pyžame pri raňajkách: „Zavolaj Elene, že neprídem,“ zahundre rozospatá.

„Prosím?! Veď za ňou idem ja, rovno zo stacionára.“

„Hovorím Aleneee! Do stacionáru! Dnes by som nič neurobila, zle som sa vyspala.“

„Urobíš, neurobíš, potrebuješ vypadnúť z tohto prostredia. Obliekaj sa!“

„To odkedy si mi začala rozkazovať, zakazovať, prikazovať, som chorá! Už nevládzem!“

Vydržím, hlavne, že poslúchne a oblečie sa.

„Nechoď po tom byte hore-dole, stresuje ma to!“

Sadnem si v obývačke a lúštim krížovku, kým sa ona vychystá.

Pred dverami skúša obuť prvú čižmu, šľahne ju o zem: „Dnes nemám na to nervy!“

„Obuj sa, máme čas!“

Oproti sa otvoria dvere, staručká teta vychádza s paličkou, Petra ešte sedí na taburetke.

„Ja vás predbehnem!“ púšťa sa opatrne dole schodmi, drží sa zábradlia, syn jej nesie kabelku a kráča za ňou.

„Len bežte teta, vy budete rýchlejšie.“

Syn sa usmieva, naznačuje, že sú na tom obe rovnako.

„Momentálne by som si to veru s tebou vymenila,“ poviem potichu. Pozerám za pokornou tetou, vyrovnanou so svojou starobou, vďačnou za každú pomoc.

„To čo si povedala?! Nehanbíš sa za to?! To ako keď mne niečo vyletí z huby! To si mohla len preto povedať, že si teraz slabšia ako ja, že to jednoducho nezvládaš!“

Je obutá, pokračujeme ako každý deň. Nebavím sa s ňou, sadám si v autobuse ďaleko. Som rozcitlivená ako dávno nie, ovládam sa, sedím čelom k väčšine cestujúcich. Cestou späť sa zastavím u psychiatričky, vysvetľujem, čo sa deje.

„Veď to je normálna nemocnica, ako u nás! Prečo tak ďaleko?“ nechápe.

„Mirko jej to poradil, že to bude ako dovolenka, vraj je to liečebňa, nie nemocnica.“

„No nech ide! Čo povie Mirko, je pre ňu sväté. Aspoň vy si od nej oddýchnete. Veď uvidí, akú dovolenku bude mať.“

„Ale ja nechcem, aby tam išla za trest. Vy si čo o tom myslíte?“

„Ona má obrovské ego. Tým, že chodí do stacionára, získate svoj čas, nie ste toľko spolu, ale jej ego tam rastie. Má tam svoju dôverníčku, svoje privilégiá, bude to vyžadovať aj od vás,“ s tým rátajte.

„Obávam sa, že len čo tam príde, bude ma zasypávať telefonátmi, že je to tam hrozné, aby sme pre ňu prišli.“

„To sa nebojte. U nás im mobily berieme, predpokladám, že aj tam.“

Nie je to pre mňa povzbudením.

Nakliká stránku  - Psychiatrická nemocnica. Tak žiadna liečebňa. „Mám tam zavolať?“ pýta sa ma.

„Skúste.“

„Momentálne majú plno, máte napísať na tento mail, tri dni pred sviatkami, dohodnete si termín. Všeobecná zdravotná prepláca, vozík nie je problém.“

„Tak ďakujem.“

Som zvedavá, v akej nálade nájdem Petru. Zrejme na to myslela po celý deň: „Tak čo si zistila?“

„Momentálne majú plno, máme napísať tri dni pred sviatkami.“

„Ak dovtedy neurobím nejakú sprostosť, tak už nikdy. To už tam môžem ísť rovno po Silvestri, nie cez sviatky. Musíte ma teraz doma strážiť. Byť mi stále za zadkom.“

Na zastávke treba čakať asi osem minút, láme si ruky v zápästiach, nervy pracujú. Vozím ju teda hore-dole, prechádzam sa, je o niečo pokojnejšia.

Som dohodnutá s kamoškou. Dovediem ju domov, zhltnem chlebík, pýtam sa Monky, dokedy s ňou bude.

„Mám dať krabicu s liekmi na skriňu, keď tu budeš sama?“

„To čo má znamenať?!“

„No aby si ich nepojedla.“

„Čo som sprostá? Vypláchli by mi žalúdok. Videla som to v telke.“

„A ako sa chceš zasamovraždiť?“ pýta sa Monka.

Ja by som to nerobila, s týmto sa nežartuje, načo ju provokovať.

„Pod vlak by som sa hodila, ako Bartoška.“

To sa mi uľavilo. Bez mojej pomoci sa na koľajnice nedostane.

S Norikou sa stretáme pri Morovom stĺpe, zohrejeme sa v Alžbetke Kráľovským punčom a o hodinku odchádzame na vernisáž Evy Ábelovej Mišákovej. Ľudí neúrekom, nečakala som až taký nával. Postretám kopu známych ľudí. Eva si uvádza sama, je bezprostredná, ako vždy, nepotrebuje žiadny papier, takúto spontánnosť mám rada. Miesto na sedenie sa nám neušlo, ale atmosféra je skvelá, vydržíme stáť aj vo vydýchanom priestore. Kunsthistorik  Dr. Kvasnička vtipkuje hneď na začiatku, že výklad by mal byť vyčerpávajúci, ale to neznamená, že by mal vyčerpať poslucháča. Podarilo sa mu len tak - tak. Niežeby jeho rozprávanie nebolo zaujímavé, ale státie a málo vzduchu... Posledné piesne, zástup gratulantov, na recepcie ja nie som, obrazy sme si prezreli pred začiatkom. Odchádzame. Vtedy som si uvedomila, kam sa idem vrátiť. Našťastie, podarilo sa mi na dve hodiny odpútať. Cestou našou dlhou ulicou predbieham očnú lekárku, Petra je jej pacientkou od narodenia, od operácie sme sa stali aj priateľkami. S obdivom sledovala našu cestu.

„Ako sa máte?“

„ Vieš čo... na hovno,“ vyletí zo mňa. Na chvíľu sa predsa zastavím: „Tak ako išla Petra pomaly dopredu, teraz ide prudko späť. Skončila v stacionári na Bezručke a vďaka zaň, doma sa to už nedalo zvládať. Záchvaty zúrivosti, čo ti budem rozprávať.“

Má slzy v očiach: „Čo sa stalo? Tak som ťa obdivovala, robila si nemožné. Večne si chodila vysmiata, všetko zvládala. Čo sa stalo? Kde to začalo?“

„Neviem. Prejavilo sa to tak výrazne na výške. Keď si nesadla s tou školiteľkou, nepustila ju ku štátniciam. Dva roky opakovala, bakalárku síce urobila, aj obhájila, ale pred štátnicami jej začali bludy. Z tých ju vyliečili, nejaký čas fungovala, potom prišla mánia, vyhadzovala všetko zo skriniek, upratovala v noci, nespala, odvtedy sa to vlečie a zhoršuje, stále sme u psychiatričky, psychológa, hrozí hospitalizácia.“

„Ako to zvládaš teraz?“

„Momentálne dosť ťažko. Ale ten stacionár je pre mňa nádejou, tak ešte to nevzdávam.“

„Veľmi, veľmi, ti držím palce a neskutočne ťa obdivujem.“

„Dík, bežím, maj sa pekne!“

Odomykám dvere so stiahnutým žalúdkom.

„Koľko si si dala?“ volá Petra zo svojej izby. Vôbec nie je naštvaná!

„Jasne, že jeden, netreba mi viac.“

„Myslela som, že budeš zapíjať žiaľ. Monka sa so mnou tri hodiny rozprávala. Uvedomila som si, ako som ti veľmi ublížila, že som si zlosť vylievala na tebe. Povedala mi, prečo nehrám, prečo nemaľujem, nepíšem. Umelci sa zo všetkého vyspievajú, vymaľujú, vypíšu. Je toho toľko, čo dokážem a miesto toho sa iba zlostím. Porovnávala ma s Janom. Aké on má ručičky, nič s nimi nedokáže a je šťastný. Nakreslila mi na ruku motýlika, pozri! Keď som hovorila o tých percentách, že pätnásť percent je už dobrých, vďaka stacionáru, ale ten zvyšok..., ona nato, že prečo stále privoniavam k tým sedemdesiatim piatim hovnám a nevyberiem tých pätnásť čokolád a neodídem s nimi. Že moja izba za nič nemôže. Aj keď bude čerstvo vymaľovaná, fliačik na nej nájdem. Je to o mne. Keď budem ja chcieť, aj jedno zrnko mi pomôže, zachráni ma.“

Zhlboka som sa nadýchla, vďačná aj za jeden večer. Vďačná Monke, že mala trpezlivosť upútať jej pozornosť, zaujať ju, aby počúvala. Dnes.

Zajtra budem mať zasa silu vzdorovať a ustáť.

---