Pár rokov dozadu

Učila sa na štátnice. No...učila. Staršie sestry ju nahovorili na fejsbuk, nech je v kontakte so spolužiakmi, aby si mohli vymieňať materiály, prednášky, navzájom si pomáhať. Nikomu nenapadlo sledovať, čo vlastne pri tom počítači robí. Možno sa učila, možno rozširovala okruh priateľov, sledovala statusy priateľov priateľov jej priateľov. Na to sme prišli oveľa neskôr. Kedy tomu prepadla, ťažko povedať.

Blížil sa termín štátnic, keď ochorela. Obyčajná viróza, myslela som si. Polihovala, necítila sa dobre. Čajíky, vitamíny, na antibiotiká to nebolo. Zrazu začala rozprávať čudné veci: „Mami, mne sa zdá, že si prehĺtam vnútornosti.“

Ustavične sa na niečo sťažovala a trvala na tom, že chce komplexné vyšetrenie. Doktorka jej zobrala krv, moč, zmerala tlak, popočúvala, pozrela do hrdla, prehmatala uzliny, nič. Prišli výsledky. Všetky hodnoty absolútne v poriadku. Ja som skákala od radosti, je zdravá, ona naopak, posmutnela, dúfala, že nájdu konkrétnu diagnózu a vyliečia ju. Odmietala vstať z postele, nechala si merať teplotu, nechápala som.

„Vieš, ja som mŕtva. Raz v noci, som počúvala takú reláciu o depresiách, zadržala som dych a... Spáchala som samovraždu. Je mi to ľúto. Už by som to druhýkrát neurobila, ale... som mŕtva.“

Nekonečné rozhovory, vysvetľovanie: „Nemôžeš byť mŕtva. Dýchaš, vidíš, počuješ, to sú jasné dôkazy o tom, že žiješ.“

Žiadne racionálne argumenty nepomáhali. Bolo vidieť, ako trpí, na nič sa nedokáže sústrediť. Občas sa pociká. Ak dôjde na wecko, urobí potrebu, oblečie sa, ale zostane uviaznutá medzi weckom a kúpeľňou, akoby zabudla odkiaľ a kam ide. Neustále ju bolo treba napomínať: „Peti, choď si umyť ruky! Peti, vypi ten čaj! Peti, máš na stole obed! Jedz, vychladne ti!“

Postavila som pred ňu misku s čerešňami. Prídem asi o pol hodinu, miska je prázdna.

„Peti, kde sú tie čerešne?“

„Zjedla som ich.“

„A kde sú kôstky?!“

„Ja neviem.“

„Ty si ich zjedla aj s kôstkami?!“

„Ja neviem.“

Vybrala som sa s ňou k psychologičke, ktorá síce nemala zmluvu so žiadnou poisťovňou, ale ktosi povedal, že je dobrá. Za štyridsaťpäť minút zobrala dvadsať euro, ale čo po nich, hlavne, že dcére pomôže.

Stálo nás to stošesťdesiat euro, stav sa nezlepšoval, naopak. Čo sa dialo vo vnútri, netuším, čakala som vonku, museli by sme zaplatiť obe, aby som mohla byť prítomná terapii. Objednala som ju k psychiatričke.

„Prečo ste neprišli hneď?! V tomto stave nie je schopná spolupracovať, žiadny psychológ jej nepomôže. Sú to bludy a treba nasadiť lieky. Až sa stav upraví, potom môžeme uvažovať o psychoterapii. Prečo míňate zbytočne peniaze, odporučím vám dobrého psychológa, ktorý zmluvu s poisťovňou má.“

Telefonujem psychologičke: „Petra nabudúce nepríde. Doktorka povedala, že je to teraz zbytočné. Má bludy, treba nasadiť lieky.“

„Je mi to ľúto. Ja som ju liečila na depresiu. Až pri poslednom sedení som zapochybovala, či je to správne, tiež som začala mať podozrenie na bludy. Tak keby ste  niekedy v budúcnosti potrebovali pomoc, ozvite sa. Pozdravujem Peťku, držím jej palce.“

„Ďakujeme.“

Určite sa neozveme.

Napísali sme žiadosť o presunutie termínu štátnic zo zdravotných dôvodov.

Prestala maľovať, spievať, lúštiť krížovky, hrať na klavíri. Bola predsa mŕtva. Ráno vstala, obliekla sa a presedela. Túlila sa ku mne, pomáhalo jej, keď sa so mnou delila o svoje zlé pocity, aspoň trošku sa jej vtedy uľavilo. Potrebovala byť čo najviac vonku, a tak sme brázdili ulice, chodníky za každého počasia. Nerozprávala, nevnímala, potrebovala sa iba voziť.

Možno tu niekde to celé začalo. Vychovávať ju, vyžadovať zodpovednosť, nechať ju napospas osudu – si dospelá, v takomto stave jednoducho nešlo.