O šťastí

Petra ustavične rozpráva o divadle, o premiére, nevie sa dočkať, zároveň má strach. Bude spievať dve pesničky. Predpokladala som, že minimálne jedno sólo, keď má také obavy, či to zvládne. Členovia divadelného klubu ARCO majú prísť pol hodinu pred začiatkom, na poslednú skúšku pred predstavením. V kultúrnom stredisku prebiehajú dokončovacie práce, úprava stolov s občerstvením. Myslela som, že budeme sedieť ako v kine, prekvapia ma taniere s koláčikmi, slaným pečivom, limonády, minerálky. Postupne mi dochádza, že je to  posedenie pre dospelé deti, rodičov a ich príbuzných. Nechýba vianočný stromček, ohlásený je aj Mikuláš. Toto podujatie zrejme každoročne organizuje Asociácia zväzov zdravotne postihnutých, takmer všetci sa tu poznajú, pôsobia ako jedna veľká rodina, len my sme tu neskúsení nováčikovia.

S veľkým meškaním, ale predsa len, prichádza k mikrofónu pravdepodobne predseda zväzu, privíta všetkých prítomných, viac si domyslíme, ako počujeme, ozvučenie je biedne, píska, šuští. Prichádzajú herci, hudba hučí, potom stíchne celkom. Trvá hodnú chvíľu, kým sa podarí opäť nadviazať. Scénky sú nenáročné, prispôsobené kolegom z neďalekej obce, kde sú postihy výraznejšie. Všetky spája myšlienka – Vianoce nie sú o množstve darčekov, ale o porozumení, pomoci blízkemu.

Konečne sa na scéne objaví aj Petra, v záverečných piesňach o Vianociach. Spieva celý kolektív, mikrofóny sú dva. Dostali ich zaslúžilí členovia divadelného klubu, Petra je tam príliš krátko. Brat je rozhorčený, takmer nahlas protestuje: „ Prečo jej nedali mikrofón?! Aj bez neho počujem, ako pekne spieva, vidno, že je v pohode, užíva si to a tá, čo ho má, hučí jak najatá.“

Ja neriešim. Počas celého vystúpenia cítim tieseň. Akoby som si až teraz naplno uvedomila, kam som ju priviedla. Nemám odvahu obzrieť sa na mamu, prostrednú dcéru, jej priateľa, brata, mám strach pozrieť im do očí, čo by som v nich čítala. Predstavujem si bývalého manžela. Mesiac dozadu na mňa nakričal, prečo som jej dovolila odísť z univerzity, nedokončiť posledný ročník. Prečo som jej dovolila nechať klavír, francúzštinu. Keby ju tu našiel, videl, zabil by ma. „To kde si ju preboha strčila?! Si ty normálna?!“

Vedľa mňa sedí Tomáš, neviem mu odhadnúť vek, od tridsať do štyridsať? Hovorí mi teta. Vždy sa teší, keď ma stretne, kričí: „Petina mama ide!“

Na stole má kľúče a mobil, nakláňa sa ku mne: „Teta, keď pôjdem tancovať, postrážite mi mobil? Mohli by ste ho dať do vašej kabelky?“

„Môžeš sa spoľahnúť, postrážim.“

 Program končí, nasleduje rozdávanie balíčkov, spôsobom, ako keď sme chodili s mojimi malými deťmi na podobné akcie organizované zamestnávateľom. Mikuláš prečíta meno, klient zaspieva, zarecituje, každý čo zvládne. Pre podaktorých je výkon iba poďakovať. Dospelý dawník počuje svoje meno, prichádza k Mikulášovi, túli sa k nemu, vyzerá tak jednoducho bezprostredne šťastný. Dvakrát sa vráti objať, pohladiť. Nie je mu ľahšie žiť? Aj jeho rodičom? Je zaradený. Len Petra trčí kdesi mimo, kam patrí?

Čítajú jej meno, už je medzi nami, s vozíkom by bolo náročné predierať sa pomedzi ľudí, situáciu zachráni malý synovec. Vyskočí zo stoličky, zahlási, že prišiel v zastúpení Petry, berie mikrofón, suverénne zaspieva koledu, užíva si pozornosť publika, poberie darčeky, poďakuje. Odovzdá ich Petre a mne šepne do uška, dúfam, že budem mať nejaký podiel. Otec sa na neho zamračí, pochopil.

„Ty buď rád, že sa ti syn vydaril presne do dnešnej doby. V desiatich rokoch má všetko zrátané,“ smejem sa a dávam Filipovi vybrať z taštičky jeho podiel.

Nasleduje zábava, tanec, Tomáš sa rozbehne medzi prvými. Čas pokročil, potrebujeme ísť, aby sme stihli koncert obľúbenej speváčky, Simony Martausovej, na námestí. Oslovím staršiu pani oproti, s Tomášom sa rozprávala, iste ho pozná. Poprosím ju, či by postrážila veci miesto mňa. Ochotne súhlasí. Vyhľadám Tomáša v kruhu tancujúcich: „Tomáš, my už musíme ísť. Vidíš tú tetu, čo sa teraz postavila? Ona ti bude strážiť, dobre?“

Pozrie tým smerom, prikývne, usmeje sa. Pohladím ho po chrbte, rozlúčim sa a odchádzam.

Premýšľam, ako bude reagovať Petra. Uvedomila si dnes aj ona, že sem nepatrí? Čo ak precitla, keď videla ťažšie prípady mentálne postihnutých „detí“ z družobného ústavu sociálnych služieb. Ako zareaguje? Nebude mi vyčítať?

Nie. Je spokojná. Je to dobre, či zle?

Celá vysmiata: „Podarilo sa mi nad očakávanie. Bola som hrozne vystresovaná, keby ma v zákulisí nezachraňovala jedna dobrovoľníčka, možno by som skolabovala, ale stálo to za to!“

Cestou na koncert stretneme susedov, Petra začne sama od seba: „Ešte som v eufórii. Mám po premiére.“

Pozerajú na seba, na mňa, nechápu, nevedia ako zareagovať.

„Petra teraz chodí do zariadenia na Bezručke. Mali tam také mikulášske posedenie a ona spievala. Mala trému, akoby vystupovala v národnom divadle, tak preto.“

„Jasne, chápem, to aj ja by som mal,“ pritakáva sused.

Námestie je už plné, rozlúčim sa s nimi, skúšam ju pretlačiť davom, aby niečo videla. Poprosím ľudí, podarí sa dostať vozík priamo pod pódium. Petra si to užíva, usmieva sa, tlieska, spieva, pozná texty naspamäť, má všetky cédečká. Nedávno sme boli na jej koncerte v Piano klube, tam sa s ňou porozprávala a vyobjímala. Dobrou náladou upútala aj fotografa, kľakol si k nej a urobil záber zblízka. Potlesk neutíchal, pridávalo sa, moderátor ohlásil, že  v kultúrno - informačnom centre je pripravená autogramiáda. Petra na mňa máva, podišla som bližšie. „Tam musím byť!“

„Peti, veď si s ňou bola nedávno, pozri tie davy ľudí, ako sa tam pretlačíme?“

„Je mi to jedno, ale ja tam musím byť!“

Pokúsim sa dostať takmer ku dverám, ešte dnu nepúšťajú. Znova sa pokúšam odhovoriť ju, radšej by som zašla s kamoškou na punč. V žiadnom prípade neustúpi.

„Tak ťa tu nechám, prekolieskuj sa dnu, schody tu nie sú, prídem neskôr pre teba.

„Nie. Ty ma tam dostaň a potom môžeš odísť!“

Okolostojaci zrejme začuli našu debatu, ustupujú a dávajú nám prednosť. Zasekli sme sa v polovičke dverí, dosť, už je plno.

Snažila som sa vycúvať, keď sa pani zľutovala a povedala – „no poďte teda!“

Strčila som vozík dnu a odišla.

„Ty si ju tam nechala samu?!“ pýta sa zhrozená kamarátka.

„Nechala.“

„Veď ju tam ušlapú!“

„Chcela ísť, trvala na tom, je dospelá.“

„Ľudia sú všelijakí, ktovie, či budú brať ohľad.“

„Sú. Taký je život. Nech si zvyká.“

Vo vedľajších dverách je Alžbetka, kamoška ma nasleduje, vyzliekam sa, objednávam dva punče a je mi fajn. Tvárim sa, že som v pohode a skoro som. Po dvadsiatich minútach, začne: „Čo keď zatvoria a vystrčia ju za dvere?“

„Vidíš, to mi nenapadlo.“

„Má so sebou mobil?“

„Nie. Nemá.“

Nechávam nedopitý punč a vybehnem von, nazrieť, ako to tam vyzerá. Zopár vytrvalcov postáva pred zamknutými dverami, ešte stále sa nedostali na radu. Nakúkam cez výklad, vidím ju zaparkovanú pri stene, Simona sa v strede fotí s celými rodinami. Je to čistá duša, pozitívna energia z nej tryská, získava si deti, dospelých, aj seniorov. Zaklopem na dvere: „Prepáčte, mám tu dcéru na vozíku, len sa jej spýtam, či už nechce ísť.“

Len čo ma zbadá, máva na mňa: „Môžeme, vybavené.“

Zoberiem ju so sebou, nechám pri schodoch, vbehnem do kaviarne, narýchlo dopijem, zaplatím a ideme domov. Pusa sa jej nezatvorí, rozpráva nám, ako si dnešný deň užila. Spokojná so svojim speváckym výkonom, so Simonou sa vraj rozprávala aj fotila: „Som taká šťastná! Dúfam, že dostanem v divadle ďalšiu rolu a raz budem slávna ako Simona, budem poskytovať rozhovory.“

Pozrieme s kamarátkou na seba poza vozík, netreba slov.