Drobné pokroky

december 2016

Pomaly sa začínam orientovať, kto je kto. Zaujímavá dvojica, Maťo a Tomáš. Každý deň ich vidím odchádzať zo zariadenia. Spolu, a pritom každý zvlášť. Zrejme Maťo bol poverený úlohou, odprevadiť kamaráta domov. Buď ide každý po druhej strane ulice, ak po jednom chodníku, tak vo vzdialenosti asi desiatich metrov. Maťo sa podchvíľou obzerá a pokrikuje: „To - máš, ideme, ideme!“

Ťažko povedať, či Tomáš nevládze, alebo nechce ísť zarovno ním.

Keď ma zbadajú ísť oproti, navzájom si kričia: „Petina mama ide!“

„Petina mama ide!“

Tomáš srdečne zdraví: „Dobrý deň, teta!“

Katka. Bez požiadania berie veci do vlastných rúk. Zbadá ma cez presklené steny, skôr než vojdem, Petru dovezie ku skrinkám. Berie kabát, oblieka ju, vyzúva papučky, obúva čižmy. S pravou je vždy väčší problém, Katka nemá. Petra kričí: „Katka, jemnejšie, jemnejšie!“

Kým dopovie druhé jemnejšie, má ju tam. Katka sa s ňou nemazná a Petra nekope, nezlostí sa. Vydrží. Ešte fusak.

Petra jej vysvetľuje: „Mamina ma teraz postaví, oprie o dvere a uloží fusak do vozíka...“ kým dopovie, Katka ju schmatne: „Ja ťa podržím, ja som silná.“

Nachystám fusak, idem ju podobrať zozadu, Katka ju šikovným hmatom prehodí do vozíka a už sedí. Pozapína zipsy a môžeme ísť. Ďakujem jej, chválim ju.

„Ja som silná, to je nič.“

 

Petra je dobre naladená, rozpráva o vianočných pohľadniciach, ktoré vlastnoručne vyrábali, ona a Lenka písali texty, priania, veršíky, budú ich predávať na vianočných trhoch, sú tam aj informácie o ich zariadení.

Zostávam stáť pri nej, celou cestou sa rozprávame, nemusím pred ňou utekať na opačnú stranu autobusu. Briežok do dvora je zasnežený, robím serpentínky, aby sa mi  vozík moc nerozbehol, páči sa jej to. Dvor je bielučký, zatiaľ žiadne stopy po autách, zatočím sa a robím vlnovky cez plochu pred dvoma domami a potom späť, vytváram reťaz osmičiek. Načas zavládol mier.

 

Ráno pozerá v pyžamku Mira Jaroša: „Pjosím, pjosím, som hladná,“ mazná sa ako kedysi.

Láka ma vyhovieť jej, keď je milá, ale príliš si zvyká na obskakovanie.

„Nech sa páči, do kuchyne.“

„Ale ja sa chcem pozerať.“

„Keď chodíš preč, robím ti raňajky, keď si doma, času máš dosť. Dopozeráš, urobíš si neskôr, nezomrieš od hladu.“

Ona sa nehnevá! Neodvráva. Urobí, ako som povedala.

 

„Mamuškaaaa, zajtra chcem ísť s tebou do mesta, pozrieť decká, čo predávajú v stánku.“

„Peti, ale ja idem na úrad, volali mi, že urobili v rozhodnutí a v posudku chybu v adrese, treba ho prísť vymeniť. Potom sa mám stretnúť s Aňou, nevrátili by sme sa do štvrtej a má prísť za tebou ten tatino.“

Trochu sa mračí, pohundre, ale navrhnem jej: „Nechám vám otvorené dvere na garáži a môžete prísť do mesta s tatinom.“

„Ty si normálna? Ty si myslíš, že by to so mnou zvládol?!“

Zapojí sa Monka: „Prečo by to nezvládol chlap, keď to zvládne žieňa, ako mamina. Môže hodiť vozík do auta a z parkoviska na námestie hádam prejde.“

Petru to odzbrojí, chvíľu je ticho a potom: „Veď uvidím. Ešte ani neviem, či sa mi bude chcieť.“

 

Vrátim sa z mesta, Petra mi hlási: „Prišiel! Bola si v obývačke? Videla si ten porcelánový čajník? Bledomodrý. Po takom som túžila, nikomu som to nehovorila, to je telepatia!“

Na stole je čajník, vianočné obrúsky a krabička kvalitného čaju, aj Mikulášsky balíček.

„Rozprávali sme sa o maľovaní. Kritizoval ma, že iba obkresľujem a vyfarbujem, že by som si mala zobrať pohár, fľašu a maľovať obyčajné veci, čo vidím. Spievala som mu, hovorila o divadle. Povedal, že nech sa tomu venujem, že vidno, že ma to naozaj baví. A hovoril, že na zlo treba ešte väčším zlom. Že on by mi jednu flákol. Ale ja si to nemyslím. Podľa mňa je toho zla vo mne toľko, že ďalšie by už len uškodilo.“

„Ty si sa pochválila, že si zlá?“

„Nie. Monka sa tu zastavila na chvíľu a žalovala, aká som na teba.“

„Tatino bol na teba prísny?“

„Bol. Ale tak, že bolo vidieť, že mu na mne záleží.“

---