Čo s ňou

december 2016

Večer zaspávam s dobrým pocitom. Dva dni bez zloby a znova sa cítim svieža, ako tráva, cez ktorú si krátili cestu topánky a baganče, zopár dní bez tlaku a už sa narovnáva. Posledné večery som si užívala s kamoškami svetielka, vôňu cigánskej, klobás, varených vín a punčov, ešte stále ma to tu baví a teší.

Aj z veľkých báb mám radosť, sú to také drobnosti, ktoré si všímam, áno, sú moje, všetky tie rozhovory neboli márne.

Petra sa večer sťažovala, že zle spí, potrebovala by otočiť posteľ a vymeniť obraz nad hlavou, aby tam mala fotku s Norbertom, z koncertu v Olomouci. Kým pozerá telku, prehodím jej vankúš s paplónom, aj obrázky.

„Jeeeej, to sa ako dalo, veď si neotáčala posteľ?“

„Jednoducho. Vankúš som ti prehodila k nohám a paplón tam, kde si mala hlavu, ty teliatko.“

 

Ráno sa zakrádam do kuchyne, nachystať raňajky, Monka je ešte doma, práve odchádza do práce. Tichučko prehovorí na Petru: „Petiii, vstávaj, aby si nemusela stresovať.“

Chvíľu sa ešte rozprávame medzi dverami, Petra sa pomaly preberá: „Taká maličkosť a pomohlo to! Konečne som sa vyspala.“

Pohodička, každá si robíme svoje, všetko má nachystané. Spozornie, až keď počuje zipsy na kabelke.

„Nestresuj ma!“

„Nič sa nedeje. Len si prekladám veci z hnedej do čiernej.“

Vyložím pred dvere obutie, oblečiem si kabát, sme na odchode, keď zakričí: „Lieky!“

„Ty si si nezobrala?“

„Zabudla som“. Vráti sa do izby, sadá na stoličku, zapíja.

Znervózniem, ale nevadí, nejakú malú rezervu máme.

Znova je pri dverách, keď zakričí: „Okuliare!“

Nakuknem do jej izby, do kuchyne, na chodbe nie sú, nájdem ich v hromade darčekov a sladkostí v obývačke na stole.

„Tak teraz to už stihneme, len ak bude meškať!“

„Keby ste sa neboli s Monkou štvrťhodinu rozprávali, mohla som vstať skôr!“

„Sklapni! Čo to má spoločné s našim rozprávaním?! Lieky a okuliare sú presne to, čo nás zdržalo!“

Obujem sa, obujem ju, zvediem dole, hodím do vozíka, fusak ani nezapínam: „Drž si ho!“

Bežím hore kopcom, bežím za osmičkou, neskoro. Vzďaľuje sa, nepočká.

Pozapínam ju, vraciame sa domov, do garáže. Lomcuje mnou hnev, bezmocnosť. Vybavila som nemožné. Nízko podlažný autobus kúsok od nás. A ja sedím v garáži a čakám na dvojku.

„To sa tu mám pozerať do dverí?! Norbert si urobil z garáže izbu. Ale v takomto ošuntelom priestore ma to naozaj nebaví. Neznášam ticho! Hovor niečo! Akoby som sa rozprávala so stropom!“

V duchu si hovorím, buď rada, že som ticho, to, čo by som ti teraz povedala, by si nerozdýchala.

„Chceš ísť radšej čakať ku kotolni?“

„Radšej vonku ako tu.“

Fajn, na koncertoch na námestí nezmrzne, neublíži jej ani ranný mrazík.

Na zastávke sa na ňu zadívam, usmejem sa.

„Dobre som videla? Ty si sa usmiala?“ poteší sa.

Smejem sa: „Áno. Dúfam, že toto bolo pre teba dostatočné ponaučenie. Okuliare na komode, je to súčasť oblečenia. Zvykni si na to. Lieky v kuchyni, zjesť po raňajkách. Neprenášaj krabičku s liekmi po celom byte, potom zabudneš. Večer si si brala v izbe, potom si ráno zabudla.“

„Nemôžem ich mať stále v izbe?“

„Nie. Raňajkuješ v kuchyni, budú tam.“

„A čo keby si mi raňajky nosila do mojej izby?“

„Zabudni. V kuchyni ti ich pripravím, tam aj zostanú.“

Prichádza autobus, otvoria sa dvere, schody. Petra vo fusaku, vybrať ju nemôžem, otočím sa a odchádzam. Šofér po mne kričí: „Pomôžem vám, neodchádzajte!“

Vrátim sa.

„Vy chyťte hore, ja dole. Ideme!“

Uchopím držadlá, chrbtom ku schodom vykročím, jeden, druhý, na tretí padnem na zadok. Pokúšam sa vstať, ale rozosmejem sa, s vozíkom to nejde, len sa tam zmietam. Priskočí niekto zozadu, podrží vozík, kým sa pozbieram. Všetkým poďakujem, zaparkujem ju a stojím pri nej, istím ju, pás tu nie je.

„To je čo za vynález! Autobus má schody, ale priestor na vozík tu je!“

„Pomohlo by ti, keby tu boli miesto neho sedadlá? Poskytli nám nízko podlažnú osmičku. Keby miesto tejto dvojky poslali aj žeriav, nemáš právo sa sťažovať,“ odpovedám trochu strelene. „Ty radšej rozmýšľaj, kto ťa zloží dole.“

„Už teraz sa bojím.“

Hundre a hundre, hľadá vinníka vzniknutej situácie.

„Buď konečne ticho! Ty si skomplikovala život ľuďom okolo teba, teba sa to až tak nedotklo. Tak si láskavo zober z toho ponaučenie, nech sa to viackrát nestane.“

Blíži sa Beckovská, idem upozorniť šoféra. Rozhliadnem sa, vzadu vidím troch mládencov: „Chalani, pomohli by ste, prosím vás, šoférovi zložiť vozík?“

Na zastávke sú nachystaní, príde šofér, taký dobrosrdečný ujo: „Neboj sa ty nič, dievka moja, idú Vianoce, odnesieme ťa, kde len budeš chcieť! A vy sa nehnevajte, nevedel som, že ste taká slabšia,“ ospravedlňuje sa. „Pokazil sa nám bezbariérový autobus, museli sme vymeniť.“ Na rozlúčku zatrúbi, zamávam mu. Že slabšia?! By som rada videla inú, ako vytlačí vozík kopcom na Brezinu. Sa mám uraziť? Radšej zasmiať.

„Peťa, ty máš také šťastie na dobrých ľudí okolo seba.“

„Mám. Ari...,“začína menovať svojich virtuálnych priateľov. Zasa vedľa.

Trepem sa s ňou cez celú Beckovskú, ale hovorím si, snáď naposledy.

Chytím ju za ramená, zatrasiem s ňou: „Mrcha jedna nepodarená, stálo to za to?“ usmejem sa.

Vybehne Katka a vďaka nej stihnem aspoň autobus späť.

Cestu autobusom si krátim pozorovaním ľudí. Mamičky s deťmi, starenky, študenti. Dnes ma zaujali hlasy za mnou.

Žena: „Ty si už tu?“

Muž: „Vedel som, že pôjdeš týmto autobusom.“

„To si sa skoro vybavil.“

„Len krv mi zobrala. Mám sa v stredu informovať telefonicky. Idem domov. Ty čo budeš teraz robiť? Môžem poobede prísť? Chcel by som ťa ešte vidieť.“

„Príď, veď si pozvaný na obed. Ja zamiesim na vanilkové rožky. Dala som orechy presušiť do trúby, budem vylupovať.“

„Nepeč veľa, kto to bude jesť.“

„Veď len z jednej dávky. Poobede budem vysávať.“

„Ja by som ti chcel pomôcť. Ty si teda budeš robiť a ja povysávam. Mala by si oddychovať.“

„Mala. Som už nejaká uťahaná.“

„Vyspať by si sa mala poriadne.“

„Spím sama, nikto ma neruší, vyspím sa.“

„To nie je také isté,“ laškovne zabŕdne.

„Prosím?“

„Že to nie je také isté,“ v hlase počuť smiech.

„Veru isté. Na tristo percent,“ pochopí teta a usmeje sa aj ona.

Kto toto je? Známi? Kamaráti? Niečo sa tu rodí. Býva každý zvlášť, ale radi sú spolu, priateľstvo sa posúva kamsi do jesennej lásky. Zvedavá som, koľko tak môžu mať rokov, nemôžem sa obzrieť.

„Dnes budeme aj chleba kupovať?“

„Áno.“

„Celý, či polka stačí?“

„Hádam polovička. Ešte mám kúsok,  moc mi nechutí, od Messerschmidta je lepší. Nedá sa to porovnať.“

„Ja tak isto. Nepôjdeme niečo nakúpiť do Lidlu? Ale nemám tu tašku,“ pýta sa muž.

„Ja mám. Ale niekedy inokedy. Ja idem, ty ešte seď.

„Dobre. Tak sa teším.“

Pani vystúpi, konečne môžem nenápadne hádať vek. Okolo sedemdesiat. Pán vystupuje o zástavku ďalej, spolu so mnou. Má paličku, no v tvári vyzerá o niečo mladšie, ale do sedemdesiatky mu tiež veľa nechýba.

Je mi sympatické, keď ľudia v tomto veku si vedia vyjadriť náklonnosť, iskrí to medzi nimi, tak sympaticky, vôbec nie trápne.

 

 

 

 

 

---