Spokojná so sebou

„Tak čo, ideme? Nebude ti zima?“

„Aj som chvíľu zaváhala, ale tatino hovoril, že na Tůmovi bol a bol z neho hotový, tak dobre spieval. Poďme!“

Námestie plné, šuchli sme sa zboku pod pódium, aby videla aspoň zozadu.

Nádhera. Známe melódie z operiet pôsobia podmanivo, dotvárajú atmosféru vianočne vysvieteného mesta. Pri štvrtej pesničke sa začne vrtieť: „Nepôjdeme? Je mi zima.“

Skloním sa k nej: „Nie. Vedela si, že na Vianoce je zima, pýtala som sa. Vydrž, máš fusak z ťavej srsti, nezmrzneš.“

Keď zaznie ária z Čardášovej princeznej, vyprskne do smiechu.

„Čo je?“ nechápem.

„Spomenula som si, ako si mi na túto melódiu spievala – jaj, Peťa, ako pekne nasrať vieš. Ešte si tam aj to „r“ tak zdôraznila.“

Je to možné, všeličo som jej už pospievala a menila texty. Toto bola tatova obľúbená – jaj, cica, ako pekne bozkať vieš...

Na záver ohlási Tichú noc, netrápim ju ďalej, otočíme sa a odchádzame za tónov poslednej piesne. Vyzerá byť spokojná.

***

Večer začne: „Tú knižku by som už mala vrátiť a v polovici som sa zasekla, nemôžem ďalej.“

„Tak ju vrátime. Od začiatku som bola proti tomu, aby si čítala Veronika chce zomrieť, keď sa nemáš dobre. Každý rozumný človek by ti ju v tomto stave neodporučil.“

„Ja viem, ako sa cítim! Ja budem čítať, čo chcem, kedy chcem. Zasa mi vnucuješ svoj názor.“

„Petra, nič ti nevnucujem, ani som ti ju nezakázala čítať. Ty si začala, len reagujem na teba. Ak sa chceš hádať, ja nie.“

„Ja som rada, že som sa takto zmenila. Budete si musieť na mňa zvyknúť. Ja som so sebou spokojná a nebudem už nič meniť.“

„Ak sa ti bude s tým dobre žiť, spokojná sama so sebou, ostatní okolo nespokojní...“

Začína mudrovať, vtedy tak smiešne zakloní hlavu, otočí doprava, vztýči pravý ukazovák a prednáša. Veľmi sa snažím ovládnuť, ale nezakryjem úsmev.

„Ty si hrozná! Ty sa buď tváriš, že si úplne v prdeli a vtedy mám o teba strach, alebo sa zo všetkého smeješ. Väčšieho cynika, ako si ty, nepoznám!“

„Prepáč, Peti, mám dobrú náladu, nevysmievam sa z teba, jednoducho mi je všetko smiešne. Veď neber ten život tak strašne vážne.“

Rozhnevám ju ešte viac, nie je otvorená diskusii, radšej odchádzam do kuchyne

spratať riad, uvariť čaj.

Vykrikuje po mne: „Tak Norbert a Majka nie sú podľa teba nor-mál-ni!“

Neodpovedám. Nepovedala som normálny, ale rozumný, dávam si pri nej pozor, ako čo poviem, najmä v poslednej dobe.

Odchádzam hore, do mojej izby, k PC.

Po pol hodine mi príde mail:

Sorry, už sa dávam do normálu. Mala som pri tebe pocit nesvojprávnosti.

Odpisujem:

Ok

neprávom si mala ten pocit

neberiem ťa ako nesvojprávnu

naopak

preto s tebou diskutujem

lebo som presvedčená, že to má zmysel

aj keď ťa často moje odpovede neuspokoja, alebo nahnevajú

možno raz...

***

Ráno. Lampička jej svieti celú noc, nehrozí, že by ma obvinila, že som jej zasvietila do očí. Potichučky jej začnem chystať oblečenie.

Paplón s ňou nadskočí: „Tieto pondelky nedávam! Nechce sa mi tam ísť! Chce sa mi spať!“

Nereagujem. Chystám ďalej.

Vstane, urobí všetko, čo treba, iba raz pleskne nohavicami o koberec, potom potichu plače.

Obuje sa sama, schádzame po schodoch.

„Hovorila som ti, že ma včera prijal medzi priateľov Honza Musil?“ oznamuje nadšene.

„Nehovorila, nevedela som.“

„Chápeš to?! Honza! Taká som šťastná!“

Na zastávku príde suseda, rozprávame sa. Nastúpime, kým Petru ukotvím, ide si sadnúť. Skloním sa k Petre: „Idem si sadnúť za Elou, dobre?“

Hodí na mňa psie oči: „Ale veď už som dobrá! Len som potichu plakala.“

Usmejem sa na ňu a zostanem. Rozpráva mi potichu, nekričí na celý autobus. Skláňam sa, počúvam, usmievam sa.

Vystúpime a hovorí: „Už sme dávno takto pekne spolu nestáli.“

„Náhodou...aj v piatok z centra som stála pri tebe a rozprávala si mi celou cestou zážitky.“

„Tak pamätaj, že aj dnes budeš stáť.“

Beriem to ako prísľub dobroty. Rada postojím.