Moja najstaršia

pre agátku

Zo slušnosti cinkne, rozletia sa dvere: „Ahoj mama, prišla som si pre tie vankúše!“

Ani sa nevyzlieka, čakajú ju, preletí obývačku, stíham ju na schodoch.

„Aké vankúše?“

„Veď tie, z mojej izby, kockové!“

„Tie si si predsa brala v lete, spolu s matracmi. Nepamätáš? Matrace som ti hádzala z balkóna, nakladala si ich rovno do auta, vankúše si niesla v náručí.“

„Pamätám, mala som ich nachystané, ale nezobrala! Kde by som ich mala?! Nemám ich!“

Začínam pochybovať, žeby mala pravdu ona? Prezeráme podkrovie.

„Nie sú v garáži?“ nechce veriť, že sa mýli.

„Garáž som výnimočne upratala, presne viem, kde čo je.“

Zrazu sa vynorí obraz ako fotka, maličký preglejkový domček na konci záhrady, v lete sme boli u nich, nakukla som, sú tam! Vidím ich.

„Vieš kde ich máš?“

Pozerá na mňa podozrievavo, nechápe.

„V domčeku pri plote.“

Pomaly sa jej rozjasnieva: „Jaaaaj, na to by som si nespomenula.“

„Nemáš ešte obrus? Nachystala som na Silvestra veľký stôl, nemám ho čím prikryť,“ spomína, čo ešte treba.

Vyhadzujem všetky zo skrine, vyberá dva biele: „Môžem? Naozaj?“

„Jasne, ber si, nepotrebujem ich, ale druhýkrát ich už nepýtaj!“

Smejeme sa a už beží. 

 ***

„Stál na múre, voľačo tam dorábal,“ začína dcéra ďalší príbeh posledných nepodarených dní a ukazuje rukou nad hlavu, aký bol vysoký.

„Záhrada je veľká. Boli sme od neho ďaleko. Ja za obrovským betónovým kvetináčom, len som videla, ako Ferko padá na chrbát, kým som to celé obehla, už ležal v kŕči, myslela som, že zomiera, volala som stodvanástku, celý telefón sa rozsvietil, blikal a hovoril – voláte... voláte, v panike som trieskala na dvere Soni, nech volá záchranku a ja som zatiaľ prezerala Ferka, od hlavy po päty, nechápala som, že má iba oškretý prst. Na hlave nič, žiadna krv. Prebral sa, bol zmätený, triasla ním zima. Poprikrývali sme ho kožušinami a len som ho chlácholila, kým neprišla sanitka, aby ležal. Stále chcel vstávať a pozrieť sa, kde je. Až keď ho odviezli, poskladali sme, čo sa stalo. Maťo robil na opačnom konci a celkom náhodou si išiel niečo zobrať. V tej chvíli prechádzal okolo múra a chytil ho do náručia. V tom kŕči ho neudržal do konca, ale spadol vlastne z nejakých pár centimetrov. Chápeš to, mama? Takáto náhoda?“ rozpráva celá rozrušená.

„Bol to epileptický záchvat. Prudko mu klesla hladina alkoholu. A všetko sa prevalilo. Aj to, že posledné roky neplatí zdravotku. Doporučili mu rôzne vyšetrenia, ale keďže neplatí, poskytli mu len základné a pustili ho. Dlho sme mu hovorili, nech so sebou niečo robí. To nie je normálne, aby sa mu triasli ráno ruky, kým si niečo nedá. Aj tá jeho robota už stojí za hovno. Musíme po ňom prerábať, maskovať čo sa dá. Chceme mu pomôcť. Dostať ho z tých sračiek. Ale ako? Ani na liečenie ho nezoberú, keď neplatí. A v prvom rade by si sám musel priznať, že áno, som alkoholik. Dúfala som, že toto bolo varovanie, že si uvedomí, že ten pád prežil len vďaka všetkým anjelom. A nie.“

 

 ***

„Áno mamička?“

Ozve sa mi veselým hláskom najstaršia, ale aj tak poznám, že je vyplakaný.

„Deje sa niečo?“ spýtam sa skôr, než dôjde k dôvodu môjho volania.

„Práve sme sa vrátili z lesa, z vychádzky so psami a ...“

Nachvíľu sa zasekne a pokračuje: „Líška nám zabila Vedúcu!“

Keby to povie niekomu cudziemu, iste si pomyslí, že nejakú vedúcu oddelenia, len ja viem, že to bola najobľúbenejšia sliepka, ona jediná jej sedávala na kolenách. Zostalo síce osem, ale...

„Práve dnes suseda spomenula, že tá potvora navštívila už všetky susedné osady, len u nás ešte nebola. A je to tu!“ vysvetľuje rozhorčene.

„Vieš, keby ju zožrala, nenaštve ma to tak. Tak to v prírode chodí. Hlad je hlad. Ale tá p.ča ju len zahrdúsila, nahryzla krídlo a nechala tak. Chápeš to?!“ lomcuje ňou hnev.

„Príroda je krutá. Vráť sa medzi nás, dole medzi paneláky,“ provokujem.

Podarilo sa. Pochytí ju smiech. Svoju polorozpadnutú chalúpku s priateľom, psami a sliepkami na samote, by nevymenila za nič na svete, plní si svoj sen.

 

 

---