Averzia

Po obede si zaleziem do podkrovia, nech jej zídem z očí. Ako som sľúbila, zapnem net.

Chvíľu sa zabaví so svojimi virtuálnymi priateľmi, zrejme veľká zábava nie je, za hodinku  vykrikuje pod schodmi: „Chcem ísť preč!“

„S kým a kam?“

„No ty si úžasná! S kým asi?!“

„Neviem. So mnou nie.“

„Vieš, že nikoho iného nemám!“

Nenechám sa vydierať. Najskôr nie, teraz áno. Nereagujem.

„Nemohla by si láskavo zísť dole?!“

Zídem, nech aspoň susedov neruší.

„Počúvam ťa.“

„Keď som bola s babami v Olomouci a strávila som pár hodín s Norbertom, samy hovorili, že keď som šťastná, dá sa so mnou normálne rozprávať. Skús sa vžiť do mojej situácie. Predstav si, že by si sama nemohla nikam ísť. Stále trčať medzi štyrmi stenami. Nikoho neobviňujem. Len konštatujem. A ty čo? Nič mi na to nepovieš?“

„Nemám ti viac čo povedať. Všetko už bolo povedané.“

Dokola opakovať, že sa snažím ju pochopiť, snažím sa vynahradiť jej obmedzenia ako viem. Počítať koncerty, všetky aktivity, kam som ju vozila. Načo? Len by ju to popudilo. Aj tak ju nechápem.

„Mala by si sa na mňa hnevať! Viem, že som drzá, správam sa k tebe hnusne. Ale ja nechcem. Len nevládzem už takto žiť.“

„Povedz mi, čo konkrétne, v tejto chvíli, môžem pre teba urobiť?“

„Tak sa zober a choď niekam!“

„Ja? Prečo? Mne je tu dobre. Nepotrebujem  nikam odchádzať.“

„Nemôže ti tu byť so mnou dobre.“

„Zvykla som si.“

„Na toto sa nedá zvyknúť!“

„Ja som si.“

„Ale ty si nemáš zvyknúť. Ty sa máš snažiť zmeniť to! Nechceš študovať sociálnu prácu?“

„Nie. Ani náhodou. Ja som vyštudovaná.“

„No vidíš. Ty sa nechceš naučiť, ako sa máš ku mne správať!“

„Ja verím, že odborníčky v centre to zvládnu aj bezo mňa a po čase budeme spolu komunikovať bez problémov. Bez tvojej averzie voči mne. Pretože ja ti môžem hovoriť to isté čo Mirko, to isté čo Alenka, Marika, keď to poviem ja, nahnevá ťa to.“

„Bez akej averzie? Neviem ani čo to je! Rozprávaj sa so mnou normálne!“

Vysvetlím jej.

„Prečo sa na mňa nehneváš? Ty by si sa mala hnevať!“

„Nehnevám sa. Hovorím si, že si asi nešťastná, keď sa takto správaš.“

„Som! A ja chcem byť šťastná! Hneď! Už nevládzem čakať!“

„Znova sa ťa pýtam, čo môžem preto urobiť ja?“

Fňuká, ľutuje sa. „Tak poďme von!“

„Počúvaj, aký vetrisko fúka. Ešte kašleš, neurobí ti to dobre, ani  sa mi nechce,“ priznávam otvorene. „Zajtra, ak nebude fúkať, pôjdeme aj s Hankou na Ostrov.“

„Len aby zajtra už nebolo neskoro.“

„Ako to myslíš?“

„Domysli si.“

„Máš na mysli, že ty by si tu už nemusela byť?“

„Napríklad.“

„Žeby si urobila to, čo si včera vyhovárala po telefóne Marte? Počula som, ako si jej hovorila – neblbni, oplatí sa tu zostať pre tých, čo im na tebe záleží. Ak si myslíš, že nikomu, tak zostaň kvôli mne. Tak kvôli komu tu potom má Marta zostať?“

„Ja potrebujem podporu, sama to nezvládnem.“

„Kto má väčšiu podporu ako ty?“

„Neporovnávaj!“

„Petra, povedz mi, čo riešiš! Prečo sa nevrátiš k svojim záľubám? Maľuj, lúšti, čítaj, zahraj si na klavíri.“