Sniežik sa nám chumelí

„Peťuška, vstávame,“ prihováram sa jej potichu a hladím ju po líčku.

Nevrčí, ale ani nezmení polohu, že by sa chystala vyliezť z pelechu. Odídem, vrátim sa, znovu ju pohladím: „Vstávame, Peti. Ešte včera si chcela každý deň. Vidíš, aké je to ťažké.“

Chystám jej oblečenie, dnes dôkladnejšie ako inokedy, presne v poradí, gaťušky, termo tielko, pančušky...aby to bez problémov zvládla sama. Treba ísť vyhrabať tunel, aby som sa z garáže dostala s vozíkom cez dvor a breh na ulicu. Zatiaľ netuší, že vonku je bielo. Keď už je naraňajkovaná a umytá, som si istá, že bude pokračovať aj bezo mňa.

„Peti, kým sa oblečieš, zbehnem dole, odhrnúť sneh. Prídem si pre teba.“

Dole všetko pripravím, poodomykám dvere, odbrzdím vozík, aby nás nič nezdržiavalo.

Vybehnem hore, Petra takmer oblečená, natiahnem jej len tričko a sveter, bundu s kapucou, obujem ju a už počítame schody.

Vychádzame z garáže a teraz to príde: „Ty si sa zbláznila? Prečo si ma nenechala doma? Ako sa tam dostaneme, keď toľko navalilo?“

„Neboj, dáme to.“

„Ale pozri, ako sa ľudia zabárajú!“

„Nevadí, ten kúsok prejdeme po ceste.“

Na zastávke ju iba zadom potiahnem do záveja, mám to vyrátané, kde zastaví autobus, netreba sa boriť až pod striešku.“

Zapínam fusak, naťahujem jej rukavice, skríkne: „Aaau! Skoro si mi palec zlomila!“

„Nech sa páči, druhú si daj sama.“

Prichádza autobus, sklopí nám plošinu, žiaden problém.

Petra sa hnevá. Nestojím pri nej, ale sadnem si tak, aby sme na seba videli. Nakláňam sa k nej cez zábradlie, prihováram: „Aký máš ty problém? Sedí sa ti vo vozíku horšie, keď je na zemi sneh?“

„Mohla si ma nechať doma. Nepozabíjali by sme sa. Ale centrum na prvom mieste!“ odvrkuje zlostne.

Snažím sa ju chlácholiť, keď vykríkne: „Ale ja som psychopat!“

„Prepáč, zabudla som,“ usmejem sa.

Nechám ju. Po čase sa mi zdá, že ju hnev prešiel. Skúsim sa na ňu usmiať.

„Čím viac som ja nasratá, tým viac sa ty usmievaš!“ vybuchne znova.

„Prepáč, zdalo sa mi, že ťa už hnev prešiel.“

Snažím sa hrať vážnu, ale kútikmi mi myká.

Petra vyprskne do smiechu a použije na mňa hlášku z Pelíškov: „...a prznitelka se usmívá!“

Rozosmejeme sa obe, dobre je.

Na Cintorínskej zazvoníme na šoféra, nech nám sklopí plošinu. Chodník je neprešliapaný, decká majú prázdniny, prešlo tadiaľ len zopár chodcov. Pozerá na nás bezradne: „Dnes to budete mať ťažké. Skúste sa otočiť a ťahať vozík za sebou.“

Poslúchnem ho, naozaj to ide ľahšie. Cestujúci čakajú, dvere otvorené a on tam stojí v pulóvri, pozerá za mnou a opakuje: „Dnes to budete mať ťažké.“

Usmejem sa na neho: „Nebojte sa, to dáme.“

Je to také milé, zaváži to viac, akoby mi pol cesty vozík potlačil.

„Vidíš, ja som ti hovorila! Ale ty nie. Taká si tvrdohlavá. Nemohli sme zostať doma?“

Cúvam, vozík ťahám za sebou, vôbec si pritom nenamáham chrbticu, je tak krásne, všade bielo. Nechápem, prečo sa stále zlostí.

„Peti, veď ty sedíš. Nemáš snehu po kolená, pre teba to nie je žiadna zmena.“

„Jasne, tebe nič tvoju náladičku nepokazí. Mala by si si to vyskúšať.“

„Chceš sa vymeniť? Mám si sadnúť? Potlačíš ma?“

Ešte kúsok a po Bezručke už môžem ísť po ceste, cez prázdniny tam veľa áut nechodí.

Vykročím a samé mi to začne spievať: „V lesú radílas jóločka, v lesú oná raslá, zimój i létom strójnaja, zeľónaja bylá.“

„Prestaň! To mi pripomína Martu Sládečkovú zo seriálu Susedia.“

Zanôtim Sniežik sa nám chumelí, ani to sa jej nepáči.

„Pozri, po ceste sa ide celkom dobre.“

„Bojím sa! Čo keď ma auto zrazí?!“

„Jaaaaj. A zrovna dnes, keď sa ti chce žiť. Čo by si za to pred pár dňami dala!“ vtipkujem nemiestne, viem, pán psychológ, ale tak sa mi zažiadalo.

Vonku sa snažím otriasť z nej a z fusaku koľko sa dá, rukavicami poometám aj kolesá, decká nás už čakajú v chodbičke.

Maťo vtipkuje: „Čo ste zmokli?“

Eva organizuje: „Pôjdete do telocvične, kým vozík otečie, aj Braňa tam dávajú.“

Idem si po svojom, na širšiu chodbu ku dverám, opriem ju, vyberiem fusak a už je pri nás terapeutka Táňa: „Nevšímajte si Evy, tá hneď organizuje, vôbec nemusíte do telocvične. Dáme ju na linoleum, mám tam mop, keď otečie, zotriem a môže ísť na koberec.“

Berie mi z rúk fusak, ide ho dať usušiť. Ostatné prebehne ako obvykle a už kráčam na autobus.

Prichádza mladá pani, pýta sa, či niečo pôjde.

„Áno, osmička.“

„Ale tá už išla.“

Vtedy si uvedomím, že cesta nám trvala dlhšie ako zvyčajne, autobusy sú fuč, ďalší pôjde za pol hodinu. Nevadí. Vyberiem sa pešo.

Prechádzam okolo zastávky jedničky, práve zastaví. Zaváham, ktorú kartu priložiť. Minule som omylom dala moju, hoci sme boli obe a mali ísť zadarmo. Dnes som mala nutkanie vynahradiť si to, ale napokon som predsa len priložila svoju. Na nasledujúcej zastávke ohlásili kontrolu. Pritom revízorov nevidno často. Otŕčam preukaz, skôr než prišli ku mne, autobus zastavil, obaja strednými dverami vystúpili. Ale ten stres, ktorý by som zažívala, by mi za to veru nestál.

Vystúpim na stanici, zanesiem na úrad nejaké papiere, zastavím sa na nákup, vlečiem domov dve ťažké tašky, nech nemusím nasledujúce dni vyliezať z domu. Pod vrstvou snehu ľad, noha mi vyletela, ruky plné, capla som na zadok, ale tak šťastne, na ľavú polku, ani som si kostrč nenarazila. Kľakla som si, pozbierala, čo z tašky vypadlo, aj kartón s vajíčkami. Doma ho otvorím a nemôžem uveriť. Ani jedna prasklinka! Všetky sú neporušené. No nemám ja šťastie?