Zaprášené barly

„Vždy zabudnem na tie barle. Keď ideme z garáže.“

Neviem, o čom rozpráva. Pozriem na ňu spýtavo.

„No, že či by sa ti chcelo aj teraz večer, zbehnúť mi pre ne.“

Aha. V poslednej dobe občas spomenie barly, ale neprikladala som tomu zvláštny význam. Je toho toľko, čo sa chystá urobiť a nič, neberiem to už vážne.

„Prečo nie. Ak máš chuť skúsiť si to, kedykoľvek.“

Až vtedy sa zamyslím. V garáži? Veď vonku už dávno s barlami nechodí. Mám pocit, že do nich narážam s vysávačom, keď jej vysávam pod posteľou.

„Nevieš, kde mám ortopedické sandále?“

„Pod posteľou, to viem presne.“

Nevie ich dočiahnuť, pomáham jej a za veľkými krabicami, ktoré sme kúpili v rámci veľkého upratovania, zbadám celkom pri stene barly. Vylovím ich, poutieram na nich prach a opriem o posteľ.

„Mohla by si mi pomôcť s prackami? Ja si ich nikdy dosť nepritiahnem, nedržia mi pevne na nohe.“

„Jasne.“

„Vieš, mám hrozný strach. Nie o nohy, ale že to hlava nedá. Tri roky som ich nedržala v rukách.“

Nechce sa mi veriť, že by to boli tri roky, ale je fakt, že čas posledné roky plynie akosi čudne, inak.

„Prečo dramatizuješ? Čo sa stane, ak sa ti to nepodarí hneď? Nemáš sa čoho báť. Budem pri tebe, keby čosi, zachytím ťa. Ak to nepôjde, vyzuješ sa a skúsiš inokedy. O čo ide? Nestresuj.“

Stojím oproti nej. Zoberie ich do rúk, sedí na posteli. Posúva sa dozadu, dopredu, skúša najvhodnejšiu polohu na postavenie. Posed je správny, teraz ešte správne položiť barly, aby neboli ani moc kolmo, ani moc šikmo. Pozorujem ju, neradím. Zaprie sa raz, druhý raz a na tretí sa postaví. Vykročí, rozpráva sa pritom so mnou, netrasú sa jej ruky, urobí dvakrát kolečko po svojej izbe, keď ju rozbolia lýtka.

„Prečo to bolí ako sviňa?“

„Veď to je celkom prirodzené. Zapínaš svaly, ktoré používaš zriedka. Iba cestou po schodoch. Keď chodíš po kolenách, sú nečinné. Na prvýkrát dve koliečka bohato postačia, pridávať treba postupne.“

Zacúva a sadne si znova na posteľ.

„Petra! Super! Nečakala som, že ti to pôjde, po takej dlhej prestávke. Najväčšiu radosť mám z toho, že to bolo tvoje rozhodnutie. Sama si dospela k tomu, že chceš a urobila si to. Je to úžasné!“

„Ale nemysli si, že len preto, aby som sa mohla pochváliť na fejsbuku.“

„Vieš čo, Peti a keby aj. Tak sa pochváľ! Veď sa máš čím.“

***

Vietor šprihá drobný sneh do tváre, bieloba pozvoľna tmavne, zažíhajú sa lampy.

„Som rada, že si ma vytiahla,“ lúčim sa s kamoškou. Teším sa do tepla, v predstavách naskakuje obľúbená pochúťka, tvaroh s dvomi lyžicami trstinového cukru, smotany a trochou sušených hrozienok.

Odchádzam s miskou do obývačky, keď na mňa Petra zavolá: „Mohla by si ku mne?“

Vojdem, sadnem si na posteľ. Vidím, že sa chystá chodiť. Bez slov si porozumieme. Ona ma nechá dojesť, počká. Až potom si obuje sandálky, ja jej zapnem pracky, postavím sa ku skrini a čakám. Potrebuje ma ako istotu. Postaví sa, vykročí: „Myslíš, že keby mám normálny vývoj, tak by ma chôdza bavila? Teraz ma to nebaví. Asi by som nemohla mať zamestnanie, kde sa osem hodín stojí, že?“

Čo sú to za otázky? Čo jej na toto odpovedať. To snáď nemôže myslieť vážne. Predsa vie, ako na tom je.

Prejde dvakrát dokola ako včera. Nie je spokojná. Zacúva, sadne si, odloží barly. Ukazuje mi dlaňou, aby som si sadla vedľa nej.

„Myslela som, že mi to dnes pôjde lepšie. Zasa som čakala od seba viac, ako na čo mám.“

„Dostala si diár. Napíš si tam na tento týždeň dve kolieska. Postupne pridávaj. Ďalší týždeň tri, potom štyri. Nemusíš každý deň lámať rekordy. Dôležité je, že si začala, že chceš.“

Pozerám jej do tváre, odkedy chodí k Veronike na masáže, zlepšila sa jej pleť. Ktovie, čím ju natiera. Vraj to pekne vonia. Opakom dlane jej stieram jednu slzu, druhú.

„Ale ja neplačem, že by som sa ľutovala.“

„Ja viem. Vieš čo? Včera som išla domov po Štefáničke a tam pred obchodom jeden ujo učil mladú dievčinu soliť chodník. Bol tam ľad. Aby sa nešmýkalo, vieš? Hádzala hrste a on jej hovorí, netreba toľko, menej si ber, vidíš, toľkoto stačí. Keby som ťa mala so sebou, mohla si im osoliť slzami.“

Usmeje sa: „Ako v rozprávke Princezná so zlatou hviezdou na čele. Tam jej kuchár hovoril, nechceš posoliť tú polievku slzami?“

V pozadí jej hrá hudba, spieva Glen Hansard a Markéta Irglová, je to také pôsobivé, ako tam tak sedíme, pripadám si ako z romantického filmu. Možno by som mala v kine hrču v hrdle, bola dojatá, lenže je to naozaj a ja už mám odplakané.