Neubližuje nám, ubližuje sebe

Pri rýpaní do dlane šomrala niečo o nohách: „Dnes ani chodiť nebudem môcť. Tie sprosté nohy ma tak rozboleli.“

Nereagujem. Predsa jej nebudem vysvetľovať, že ruky zato nemôžu, prečo ubližuje im. Tomuto nerozumiem.

Preto som večer prekvapená, keď počujem z jej izby štrnganie barlami a zvuky obúvania sandáliek.

„Potrebuješ ma?“

„Áno.“

Prídem za ňou, sedí nachystaná na posteli. Zapnem jej pracky, dva pokusy, na tretí sa postaví a kráča, rozprávame sa pritom, dve kolieska urobí bez zaváhania, v polke tretieho sa zasekne.

„Stačilo? Pomôžem ti?“

„Asi áno.“

Chytím ju zozadu pod pazuchy, k posteli by došla už len s veľkým sebazaprením.

„Neboj sa! Pusti barly na zem. Jednoducho ich zahoď ako ten v Piešťanoch, len polámať ich nemusíš.“

V kúpeľnom meste Piešťany je socha muža, ktorý na znak vyliečenia láme barlu cez koleno.

Pustí ich na zem, klesá v kolenách, pridržiavam ju, kým dosadne na zadok.

„Netreba to siliť. Koľko toľko, prešla si o kúsok viac, ako včera.“

Pred spaním vychádzam z kúpeľne, Petra ide do kuchyne zapiť večernú tabletku. Na môj pozdrav iba vyštekne: „Dobrú!“

„Stalo sa niečo?“ nechápem.

„Som na teba naštvaná!“

„Prečo preboha?“

Z minúty na minútu sa naštve, neviem vypátrať príčinu.

„Viem, nemala som, ale prečítala som si lístok, čo si písala Monči.“

Premýšľam kedy, čo. Idem do obývačky a tam na stolíku, vypadnutý lístok z diára. Na jedenej strane poznámky, čo treba vybaviť v sporiteľni, na druhej, drobným písmom oznam pre Monku, ktorý končí slovami – nechcem pred Petrou, aby sa v tom nenašla.

U kamarátkinho syna majú podozrenie na vážnu diagnózu, je objednaný na vyšetrenie. Jednoducho to bola informácia iba pre Monku, nechcem to šíriť ďalej.

„Tá posledná veta ma pobúrila, nie som úplný dement!“ vykrikuje.

„Pozri, mala si obdobie, čo si prečítala na internete, to si mala. Kupovali sa vitamíny, čaje, čo kto, to aj ty. Mne sa napríklad nepáči, že si porušila moje súkromie a čítala, čo nebolo určené pre teba. Mám teda rovnaké právo hnevať sa na teba, ako ty na mňa. Môžme sa dohodnúť, že si prepáčime a ide sa ďalej.“

***

Do rána som zabudla, Petra nie. Privíta ma namosúrené decko. Musí mi pripomenúť, prečo sa vlastne hneváme.

„Ty sa ešte hneváš? Dobre. Tak aj ja. Budem musieť uvažovať, či nemám pred tebou  diár schovávať.“

Urazí sa.

„Pristupuješ teda na dohodu, že odpustím ja tebe a ty mne?“

„Ale to nejde! Ty si to predstavuješ jednoducho. Že poviem si teraz a prestanem sa hnevať?“

Vlastne má pravdu. Asi to nejde takto kupčiť s odpustením - ja tebe, ty mne. Obrátim sa do seba. Hnevám sa na ňu? Ani nie. Mám pochopenie pre jej zvedavosť. No tak jej podľahla, zlyhala, prečítala si. Pokiaľ to nebude opakovať a nebude vyslovene snoriť a čítať moje súkromné záznamy. To som jej aj povedala. Nech sa to neopakuje.

„Tak takto. Ja som ti odpustila. Nehnevám sa na teba. A tebe nechám toľko času, koľko potrebuješ. Príď, keď sama uznáš za vhodné.“

Netrvalo ani desať minút, začala komunikovať a viac to nespomenula.

***

Začína sa vracať k obľúbeným činnostiam. Lúšti osemsmerovku, vyfarbuje zelenú žabku. Internet jej zapnem až popoludní. Každá si robíme svoje, deň prebieha nekonfliktne.

„Vieš, my potrebujeme chváliť,“ začne z ničoho nič.

„Veď ťa chválim, Peti, myslela som, že dosť,“ som prekvapená, neviem, kam mieri.

„Ale my potrebujeme chváliť a povzbudzovať aj počas práce,“ vysvetľuje.

Premýšľam, kto sú „my“. Vyčítala niečo na internete, alebo to má z centra.

„Ty si ma nevšímaš, máš tie svoje knihy,“ pokračuje.

„Lenže ja neviem. Niekedy ma máš veľa, niekedy málo, nechcem sa ti ustavične pliesť do cesty. Veď ma zavolaj, keď chceš byť so mnou. Minule som prišla a ty na mňa – čo je?! Zrejme som prišla nevhod.“

Nie je nahnevaná, len uvažuje.

Večer urobí bez problémov tri kolieska s barlami a keď ide spať prosíka: „Ešte chvíľočku!“

Láka ma k posteli. Kľačím pri nej , ňuňuškáme sa ako voľakedy, obtiera si o mňa noštek, líčka, usmieva sa, aj v prítmí vidím jej čistý pohľad, zasa je doma, škriatok sa odsťahoval.

„Kto by to bol povedal, že sme sa ešte nedávno išli...ani to nechcem povedať čo,“ smeje sa.

A potom celkom potichučky, skôr sama pre seba: „Bola som hnusná.“

Vraciame sa k detinským rituálom. Toto bolo cieľom? Vrátiť sa späť? Neviem.

Atmosféra počas dňa sa uvoľňuje, už nie som v kŕči, pri rádiu si môžem zavrtieť zadkom, poskakovať, dočkám sa iba zhovievavého: „Bože, Gabena, ty si blázon!“ usmeje sa, nenaštve.

Priam idylka. Keby som nevidela, ako úpenlivo a sústredene olupuje vrstvičky zo zhrubnutej kože na dlani...krv zatiaľ netečie. A „hodinky“ na chrbte ruky, stopu po uhryznutí, keď sa jej rozsypali pastelky z košíka na zem.