Modlitba

Izba číslo šesť. Vybalím zopár vecí. Neznáme prostredie mi nepridáva na odvahe. Som stiesnená, vystrašená, aj keď sa snažím pôsobiť isto a vyrovnane. Raz som sa rozhodla a treba tomu podriadiť všetko.

Len čo si trocha privyknem, že tieto steny, postieľka a nočný stolík, budú na pár dní našim dočasným domovom, na chodbe vypukne zmätok, sestričky a lekári pobehujú hore – dole. Dvere sa rozletia a príde rozkaz: „Ihneď si zbaľte svoje veci, presťahujte sa do jedálne a čakajte. Na vedľajšej izbe sa vyskytlo infekčné ochorenie, potrebujeme malú izbu na izoláciu, vy pôjdete do veľkej, keď sa vydezinfikuje!“

Sedím na stoličke v neútulnej jedálni, tašku pri nohách, dievčatko na kolenách sa ku mne túli v pyžamku, je tam chladno. Po hodnej chvíli sa konečne dostane do postieľky. Deti behajú z izby do izby, hoci to majú zakázané, nerešpektujú pokyny sestry. Vykrikujú, berú si navzájom hračky, dieťa s Downovým syndrómom je nezvládnuteľné viac, ako ostatné. Búchajú dverami, neustále otvárajú a zatvárajú svoje plechové skrinky, ktoré vydávajú nepríjemné zvuky. Dcérka sa zakaždým  strhne, rozplače, odmalička veľmi citlivo reaguje na hluk.

Som znepokojená, o dva dni nás čaká dôležitá operácia, potrebovali by sme viac pokoja. Večeru v jedálni malá odmieta, rovnako stravu na druhý deň. Pri prvom meraní teploty zdreveniem. A je to tu! Zvýšená teplota. Rovnako ako pred prvým termínom operácie. Tá sa zrušila, hoci išlo iba o planý poplach, teplota ustúpila sama, bez akýchkoľvek príznakov choroby. Teraz to nemôžem dopustiť. Všetky predoperačné vyšetrenia máme za sebou, ak to priznám, boli zbytočné. Príčinou je psychika. Nemôže to byť nič vážne. Striasam teplomer pod tridsaťsedem, nahlásim nepravdivý údaj a s obavami čakám na ďalšie meranie. Teplota sa však vytrvalo škriabe nad tridsať sedmičku po druhý, po tretí, aj po ďalší raz. Mrazenie v žalúdku, povedať, nepovedať? Zatiaľ nepresiahla tridsaťsedem päť, nemôže to byť predsa žiadny zápal. Klamem ďalej.

Večer je posledná šanca vyjsť s pravdou von, ráno ju operujú. Zvádzam boj,  zvažujem, polomŕtva strachom, zatajím posledný raz. Malá dostáva predoperačnú tabletku, spokojne zaspáva, omámená zázračnou pilulkou. Chvíľu ju pozorujem a odchádzam do izby matiek. Ležím na posteli, oka nezažmúrim, čo som to urobila?! Ak sa niečo stane, ako budem s týmto pocitom ďalej žiť? Ale čo ak teploty neustúpia a operácie sa nikdy nedočkáme. Koľko pokusov ešte? Nikomu sa nemôžem zveriť, nikto mi neporadí, len ja som zodpovedná za svoj skutok, nikto zo mňa nesníme v tejto chvíli ťarchu rozhodnutia.

Na izbe som sama, za oknami blikajú svetlá, šumia obrovské topole, desivú atmosféru dotvára ustavičné zavýjanie psa. Som zúfalá a bezradná. Strachom sa prepadám do najhlbšieho vnútra a hoci v kostole som bola naposledy ako jedenásťročná na birmovke, začínam sa modliť. Najskôr iba potichu prosím niekoho, niečo, nejakú vyššiu silu, aby nám pomohla, nech nedopustí, aby sa stalo niečo zlé. Postupne sa mi v pamäti vynárajú slová Otčenáša, Zdravas Mária, Verím v Boha, tam sa zamotám a neviem skončiť, slová sa krútia do kruhu a modlitba nemá konca. Upadám do kratučkého nepokojného spánku.

Nad ránom vyskočím z postele a zakrádam sa k detskej izbe, skôr než príde sestrička s teplomermi, vkladám svoj vlastný spiacemu dievčatku pod pazuchu a čuduj sa svete! Tridsať šesť štyri! Neskutočná úľava, radosť, rozhodla som sa správne. Pomaličky sa rozvidnieva, začína ďalší deň, bežná rutina. Ošetrovateľ berie malú z môjho náručia a odnáša ju do operačnej sály. Sedím pri prázdnej postieľke a čakám. O niekoľko hodín ju priviezli s nožičkami v sadre až po zadok. Táto operácia sa podarila, možno... raz... bude chodiť.