Zasnežená

Každé druhé ráno bez budíka. Zobudím sa okolo pol deviatej, niet kam sa ponáhľať. Zídem dole, zodvihnem žalúzie, aha, sneh! Navalilo ho do rána parádne. Naraňajkujeme sa, hodím na seba bundu a idem odhŕňať. Pred domovými dverami je čisto, zídem teda do dvora, pred garáže. Začínam od stredového trávnika, beriem to naprieč, odhrniem aj Elenke, tá je v robote, mama už nevládze.

Otvoria sa balkónové dvere, suseda bola zrejme naštartovaná, nestihla si všimnúť, že odpratávam aj spred nich: „Gabika, ty nevieš, že máš hlavnú službu?!“

„Viem. Čo som neurobila?“

Spytujem si svedomie. Kontajnery na netriedený odpad sú pred bránou.

„Čo si neurobila?! Ty nevieš, že na prvom mieste je odhrnúť pred dverami? My sa tu môžeme aj pozabíjať, keby naša Elena neodhrnula. Ona toho má ráno dosť. Psa vyvenčiť a ešte toto.“

„Aha.“

Beriem lopatu a odchádzam pred dom, odhrnúť svoju štvrtinu chodníka, kým vychladne, potom budem pokračovať dole. Na násype zbadám obal od kinder čokoládiek, zodvihnem ho, kapuca mi padá do čela, nevidím dobre, zrazu nejaká ruka po ňom chmatne. Vzpriamim sa, zodvihnem oči, vidím mladého muža. Rozosmejem sa: „Bože, ako som sa zľakla.“ Pustí obal a pýta sa: „Aj vy máte?“

Pochopila som, že nejaký ekológ sa zľakol, že ho hodím do netriedeného odpadu.

„Máme, ďakujem.“

Pobehne na autobus.

Vrátim sa, zrejme počuť škrabot lopaty, znova sa objaví suseda: „Už nechaj tak, veď máš toho dosť.“

„Teta, to je medzi mnou a Elenkou. My sme zavčasu ráno nevstávali do centra, netušila som, že nasnežilo. Ela je teraz v robote, pomôžem zasa ja jej.“

„Veď sa nehnevaj.“

„Ja sa nehnevám, čoby som míňala energiu na hnev.“

„Ale ani BIO si nevyložila v nedeľu večer! Mesiac nie je vyvezený! Je celkom plný!“

„Je pravda, že kým sa vyváža každý týždeň, nezabúdam. V zime je to každý druhý, je ťažšie vyrátať, kedy to pripadne práve na moju hlavnú službu. Večer som zabudla, ale v pondelok ráno som si všimla, že za mňa niekto vyložil. Neviem kto, ale bol vyložený.“

„No vyložený bol, ale nechodili! Tak zostal plný!“

„No vidíte. Tak sa hnevajte na smetiarov, nie na mňa. Alebo aj na mňa. Na koho chcete.“

„Ja sa nehnevám, ja ti to v dobrom, nebuď taká háklivá.“

„Ja a háklivá? Aaale teta.“

„ Z vedľajšieho balkóna vykukne druhá suseda a ticho mi hovorí: „Gabika, ja som vyložila, ale nechodili, tak som ho aj popratala.“

„Ďakujem teta!“

„Ale veď to nie preto, keď idem okolo, čoby som nepopratala, len aby si vedela.“

Dajú sa spolu do reči tie dve a ja môžem pokračovať, nevyrušujú ma chvíľu.

„Už to nechaj. Už si si to odrobila,“ dobiedza znova. „V piatok som počula u vás krik. To Petra tak dlho plakala?“

„Asi.“

Nechce sa mi pod balkónom rozoberať našu rodinnú situáciu. Ela jej iste čo to povedala, cestuje s nami občas autobusom.

Odhodím pod dozorom poslednú lopatu a odchádzam.

„Idem ti napísať diplom so zlatou medailou!“ usmieva sa spokojná.

Pozriem na ňu, usmejem sa, mávnem rukou, akože v pohode a pomyslím si svoje: „Keby si radšej nevyrývala!“