Pohoda

Sobota, nedeľa, zaťažkávajúce dni. Sobota prebehne ako tak, je doma Monka, prišla síce z babskej jazdy ráno o piatej, do obeda dospáva, ale nie sme samy. Dopoludnia varím, umývam poličkový stojan, zvešiavam usušené slamienky zo schodišťa, rozdeľujem do vázičiek, rozkladám spolu s okrasnými tekvičkami, kombinujem, aby zátišie lahodilo oku. Petra pozerá telku, rypká si do dlaní, do ničoho sa jej nechce. Keď Monka pred štvrtou odíde, zatvorí sa do izby a nemôžem uveriť, počujem klávesy. Najskôr nesmelé prvé tóny, rozohrá sa a celkom jej to ide, na to ako dlho za nimi nesedela.

***

V nedeľu od rána mrnčí, vzdychá, ako sa jej nič nechce, ako by potrebovala vypadnúť, zmeniť prostredie.

„Čítaj si, maľuj, lúšti. Nič?“

„Nie, že by som nemala čo robiť. Nie, že sa mi nechce. Ja nemôžem. Chápeš to?“

„Je také obdobie, málo slnka, aj iní majú problém, trošku sa treba premôcť. Nezahráš si so mnou scrabble? Prosííím. Monka, nie je doma, sama budem hrať?“

Niekedy hrám naozaj sama. Body nepočítam, mám to niečo ako krížovku. Mám dva stojančeky a idem za dvoch, ukladám slová, beriem písmenká, každému zvlášť. Niekedy zabudnem, ktorá bola Monka, ktorá ja, ale výhra zostane v rodine.

„Nie. Ani za svet!“

Nechám ju a idem si po svojom. Popoludní zapnem wifi, ruky zamestná písaním, aspoň si neubližuje. Teda fyzicky. Inak načerpá zasa aj informácie, ktoré jej neprospievajú.

Neskôr sedí pri telke, ale nevníma, s niekým si píše.

„V stredu pôjdem s Kristínou do Brna. Zoberie ma autom, nemá problém.“

„V utorok, štvrtok, sobotu, nedeľu. V stredu si v centre.“

„Díky!“ šľahne telefón na sedačku. „Centrum! Centrum! Na prvom mieste! Viem, že mám zmluvu, ale to neznamená, že tam musím ísť za každú cenu!“

„Ak by si mala vážny dôvod, nemusela by si. Keby bol v Brne koncert, alebo niečo konkrétne, prosím. Ale len tak vypadnúť z domu, môžeš hociktorý iný deň.“

„Líder! Ty si líder! Ty rozhoduješ, prikazuješ, zakazuješ!“

Nereagujem.

Premýšľam, či si Kristína, spolužiačka zo strednej, naozaj trúfa sama cestovať autom s vozíčkarkou. Cesty sú nebezpečné, ani Monka nechodí autom, radšej autobusom, a to je minimálna vzdialenosť. Poskladať vozík do auta, posadiť Petru, vybrať ju, poradiť si s fusakom... Toto neriešim nahlas, až to bude aktuálne. Zopárkrát bola s Kristínou dohovorená na stretnutí, čakali sme polhodinu na námestí, inokedy pri Priore, neprišla. Neberiem to záväzne. V stredu nie, potom sa uvidí.

Opýtam sa iba: „Kristínini rodičia o tom vedia?“

„Ja jej dôverujem! Čo s tým majú rodičia? Má dvadsať päť!“

„Predpokladám, že na auto si ešte nezarobila, takže jej ho rodičia kúpili, alebo požičajú, preto sa pýtam.“

„Tak teda dvadsiateho štvrtého!“ oznámi po komunikácii s Kristínou.

„Januára?“

„No nie. Februára!“

„Februára?“

„Ježiši, to bolo ironické! Jasnéže januára! Prdel si z teba robím!“

No. Do dvadsiateho štvrtého ďaleko, možno zabudnú, uvidíme.

Je rozčúlená, odpochoduje do kuchyne, počujem tresky plesky, otvára skrinky, štrngá so šálkami, naráža stoličkou, nejdem za ňou, kým nezakričí: „Kde mám ten neurol?!“

„Počkaj, idem pozrieť!“

Doktorka jej predpísala, keď bude mať vývrtky, aby som jej dala tabletku. Nebrala ju dva mesiace, pritom boli vypätejšie situácie a nechcela ju zobrať, odmietala. Dnes sa ho demonštratívne dožaduje. Podám jej. Prehltne, zapije: „Pri tebe budem musieť aj pri čistení zubov brať neurol!“ vykrikuje.

Neskôr zalezie do svojej izbičky, konečne aj niečo vymaľuje, prekladá text obľúbenej pesničky do slovenčiny, našla sa v ňom. Toto sa dozviem pred spaním.

Celkom mi vyhovuje, že sme pohnevané, teším sa do postele, ale nie. Skôr než vykĺznem z jej izby, ťapká na posteľ a privoláva ma. Zrazu sa usmieva a láka ma ku sebe. Nachvíľu si k nej ľahnem, nechce sa mi kľačať. Voľačo mi rozpráva, akože počúvam, uspáva ma to, rozlúčim sa, nech jej tam nezaspím.

***

Ráno. Chystám jej oblečenie, zasvietim iba na chodbe, nech sa zobúdza pomaly, nebudem ju šokovať veľkým svetlom. Po hodnej chvíli, ju oslovím: „Peti, vstávame!“

„Nie som debil!“

„To znamenalo, že máš vstať hneď, aby sme stihli autobus.“

Vymrští paplón, vystrelí z postele, treskne záchodovými dverami. Vytratím sa z jej dosahu, spoľahnem sa, že ostatné zvládne. Nachystám jej bundu a čižmičky pred dvere.

„Idem vytiahnuť vozík z garáže, dám ho pred bránku, prídem pre teba.“

Vrátim sa, Petra oblečená, obutá, sedí na taburetke. Nahnevaná, ale pripravená.

V autobuse sedím oproti nej, za mnou tie isté gymnazistky, čo minule, poznám ich po hlase. Rozprávajú o šatách, topánkach, kabelkách, chystajú sa na nejakú spoločenskú udalosť.

„Naši boli so psíkom v nedeľu na výlete. Ocino spomenul nejaké miesto, ani som ho nepoznala. Hovorím, to ste sa dobre poprechádzali! A mamina tak nesmelo, no, my sme ani raz nevyliezli z auta, bola hrozná zima. Potom sme sa zastavili u dedka na klobásku. Chudák Džovi, celú cestu spal v aute. Potom som s ním musela von ja,“ smejú sa.

Premýšľam. V živote mi nenapadlo ísť zo Sihote autobusom do mesta, do školy, do gymnázia, toho istého, kam ony. Nehlásila som počas cesty kamoškám, ešte som v emhádéčku, nebolo čím. Vystúpili. V duchu sa usmievam, iná doba.

Blíži sa naša obľúbená zastávka, nenápadne pozriem na Petru, či sa ešte stále hnevá. Namosúrená tvárička sa pri poetickom prednese – dvadsiateho ôsmeho oktoooobra! rozjasní, stretneme sa širokými úsmevmi a už je dobre.

Vrátim sa domov, do teplúčka, v byte príjemné ticho, chce sa mi zakričať: „To je pohoda, když není Péťa doma!“ (Pelíšky)