Ofina

Včera ráno to bolo o vlások. Biela dodávka zrejme cez víkend parkovala na kraji Bezručky, uviazla v zamrznutom snehovom záveji. Ráno sa jej podarilo pohnúť akurát tak čumákom do cesty, kolesá sa točili na prázdno. Turovala, chvíľu som počkala, či sa rozbehne, alebo vypne motor, keď nás zbadá, nemala som kadiaľ obísť. Nič. Riskla som to a prešmykla sa. Keby sa práve vtedy zadarilo, tak sme mŕtve.

***

„Peťa, ty si tu? Dobré ránko! Ako sa vám išlo?“ víta nás vedúca Alenka.

„My sa tvárime, že sme auto. Chodníky už ani neskúšame, tak sa dostaneme včas,“ smejem sa.

Prichádzam pre Petru, je nejaká smutná. Vrčí pri obliekaní. Maťo vtipkuje ako obyčajne: „Peťa, čo dobré ti mamina doma navarila?“

„Neviem. Ešte som sa nestihla opýtať,“ odpovedá bez záujmu.

„Ja ti poviem, Maťo - brokolicovú polievku a strapačky so slaninkou.“

„Aj my sme mali brokolicovú,“ zahundre Petra.

Maťo pribehne k nej, zohne sa, hladká ju po brušku, urobí také tri kolieska, ako keď sa bábätku masíruje bruško, usmieva sa: „Veď aj ty si sa dobre napapkala.“ Otočí sa a už komanduje Tomáša: „Tomáš, ideme, ideme! Je pondelok!“ Za tým pridá svoje typické HUUU, taký zvláštny pokrik.

Maťo a Dalibor sú najvyšší, nejde ich prehliadnuť. Maťa okrem výšky aj pre jeho roztržitosť, pobehovanie a ukecanosť. Dalibor je naopak tichý, pokojný, utiahnutý. Keď sa stretneme na chodníku, ustúpi až na trávu, aby nezavadzal. Na chodbičke sa pritisne ku skrinkám, aby nedajbože neprekážal. Keď tak spätne premýšľam, nezdraví. Ja ho pozdravím, on neodpovie, ale do očí sa pozrie, preto som si to uvedomila až teraz. Oči sú viac ako pozdrav. O to viac ma prekvapí. Je prilepený k oknu, ale keď prechádzam okolo s vozíkom, pohladí ma po chrbte a opýta sa: „Ako sa máte, teta?“

Prekvapená sa otočím: „Ja sa mám dobre, Dalibor! Len Petra je dnes nejaká smutná, zle naladená, neviem, prečo.“

„Ale tu sa usmievala,“ odpovie.

Nevnímam na chvíľu Petrinu zlú náladu, tak ma hreje pocit, že som získala Daliborovu dôveru.

V autobuse si sadnem, Petra prejaví nevôľu, chce sa jej rozprávať.

„Veď môžeš, Peti, ja sa nakloním cez pultík, počujem ťa,“ povzbudzujem ju.

„Vieš, dnes ma Veronika nezobrala na masáž. Ona je tam dievča pre všetko. Prišla iba deky ponaprávať a zmizla. Ani s Alenkou som sa nestihla porozprávať, išla miesto Moniky s deckami von.“

Prikyvujem, že počúvam.

„Mali sme dnes český deň. Decká pomáhali v kuchyni, piekli moravské koláčiky. Ale vnútri bol tvaroh a lekvár navrchu nebol. Nie ako babka robí. Premietali nám o Prahe. Zlatá kaplička, taká fontána, čo strieka do rytmu melódie. Maľovali sme českú zástavu. Vieš, ja robím radšej sama. Dali ma s Daliborom. On ma stále napomínal. Alenka mi povedala, že vie, že by som to sama zvládla ľavou zadnou, ale že treba zapojiť aj Dalibora.“

Týmto som si nie celkom istá, ktovie, či to nebolo v skutočnosti naopak. Dalibor má ruky predsa zdravé. Skôr Alenkina taktika zapracovala.

„Mali sme výkres, tam bol označený jeden bod. V tom bode sa mali stretnúť čiary. Chápeš. Ten trojuholník a potom rovno.“

Pritakávam.

„Ja tie decká milujem. Ale doma by som ani jedného nechcela.“

„Takže môžem byť rada, že mám práve teba,“ usmievam sa.

Nevšimne si provokáciu, pokračuje, vymenúva zlé vlastnosti kolegov. Zamýšľa sa nad sebou, aká je unavená, a pritom robila iba tú zástavu. Má pocit, akoby mala za sebou dvanásť hodinovú šichtu. Nič sa jej nechce. Peťo Aristone je na Srí Lanke, odletel na mesačnú dovolenku. Koncertoval po Amerike, teraz oddychuje. Chýba jej. Nepíše. Aj Norbi je kdesi na dovolenke v teplých krajoch. Každý, kto môže, uteká pred zimou.

„Peti, v rádiu hlásili, že dnes je najdepresívnejší deň v roku. Bude líp!“

***

Ráno sa snažím prekĺznuť okolo jej otvorených dverí do kuchyne na raňajky. Zbadá ma z postele a ťapká rukou, aby som si prisadla. Čo už. Nepodarilo sa.

„Ty už si dole...teda hore?“ zamotám sa.

Výbuch smiechu. Takéto slovné preklepy ju dokážu najviac pobaviť.

„Chápeš, prečo som sa pomýlila. Ty spíš dole, ja hore, a tak ty môžeš byť hore, aj keď si dole,“ smejeme sa.

Vtom si spomeniem, ako som bola včera u kaderníčky. Vedľa sedel muž, vnímala som len okrajovo.

„Iba ofinu prestrihať, tak do strapata. Aby som ju nemala v očiach, keď si dám čiapku, ale aby mi zasa trochu vyčnievala spod nej.“

„Stačí?“ spýta sa kaderníčka.

„Áno, v pohode.“

„Ešte vám ju prefúknem do sucha,“ berie do ruky fén.

Muž ide po mne, sadne do kresla a hovorí: „Len ofinu a vyfúkať.“

Zavadila som pohľadom v zrkadle, nemal vlasy. Mužská klasika, hore plešinka, okolo zostrihané na minimum. V mojej hlave plány, kam skôr, uložilo sa mi to niekde v podvedomí.

Vtip som pochopila až dnes ráno. Smiala som sa dvojnásobne, keď som Petre príhodu rozprávala. Na ňom, aj na mojom dlhom vedení.