Samé ALE

Petra ma volá zo svojej izby: „Nejdeš sa pozrieť?“

Myslela som, že mi chce ukázať niečo v počítači, ani sa mi veľmi nechcelo zodvihnúť, čo už tam môže mať také zaujímavé. O to väčšie bolo prekvapenie, keď som ju našla sedieť na pätách na karimatke. Zaprela sa rukami, zodvihla sa do polohy „hora“. Samozrejme s pokrčenými kolenami a na špičkách, ale pokus to bol dobrý, ocenila som.

„Ukáž mi nejaké cviky!“ má záujem.

„Daj si spinálky. Ľahni si na chrbát, upaž ruky, pokrč kolená, päty spolu, zomknuté kolená, nohy vpravo, hlavu otáčaj vľavo a naopak. Toto poznáš. Cvičili sme to spolu.“

„Nie. Spinálky nie. Pritom sa neuvoľním.“

„Ak sa chceš uvoľniť, poďme dýchať. Pranajámu si skús.“

„Nie, preboha, toto nie, to ma desí!“

„Tak si ľažkaj na bruško a plávaj.“

„Ale to nie je joga! Ja som chcela niečo, čo vy cvičíte! Veď za celú hodinu nemôžete robiť iba spinálky!“

„Okrem nich máme cviky v stoji.“

Docvičené.

Popoludní si čítam, počujem, že fňuká, nejdem za ňou, má nejakú clivú chvíľku, nech si poplače. Dobre jej padne. Možno jej je smutno za Petrom Aristonom.

Večer si sadne k telke, je smutná.

„Čo sa deje, Peti? Niekto ti niečo zlé napísal?“

„Nič.“

„Čo ťa trápi, veď povedz!“

„Zase som mala záchvat.“

„Aký záchvat? Ako sa to prejavilo?“

Ukáže mi červený fľak na ruke od uhryznutia.

„Čo to spôsobilo?“

„Chcela som si preladiť rádio. Šušťalo to. Dala som to späť, ale neprestalo. Ten odporný zvuk, to chrčanie...“

„Petra, prečo tomu hovoríš záchvat? Ľudia takto reagujú. Poznám takých, čo ich vedia aj maličkosti vytočiť a šlahnú niečo o zem, zanadávajú, zajačia. Ty sa vtedy uhryzneš. Ja to nepovažujem za záchvat.“

„Už som mesiac nebola u Mirka.“

„Veď som ti hovorila, že si máš dojednať termín.“

„Áno?! Ale ako! Ja ťa tam dotrepem, si povedala. Dotrepem! Ako by si sa ty cítila na mojom mieste, keby ti matka povedala, ja ťa tam dotrepem!“

„Ale, Peti, veď nebuď na seba taká citlivá. Teraz ti hovorím seriózne, dohodni si termín, nejako sa tam dostaneme.“

„Ty, keď už som z najhoršieho vonku, vieš zatĺcť posledný klinček do rakvy, svojou nevhodnou reakciou.“

„Neber ten život tak vážne. Ty mi tiež všeličo povieš. Niekedy sa to dotkne, niekedy sa zasmejem. Skús to aj ty. Človek si často ani neuvedomí, akým slovom môže druhému ublížiť.“

„Ale ja som na to citlivá!“

„Vždy sa mi to stane v mojej izbe. Mám v nej zlé spomienky. Potrebujem ju zmeniť. Vymaľovať. Ale František sa ozve! Prd sa ozval.“

„Ak aj je po operácii, potrebuje nejaký čas na zotavenie. Nemôže hneď vyliezť na rebrík. Ak potrebuješ zmenu, prečo nejdeš do kuchyne, do obývačky za veľký stôl. Môžeš tam robiť všetko, čo vo svojej izbe.“

Večer ju uspávam: „Nechceš sa vymeniť? Choď si ľahnúť do mojej postele, ja budem spať v tvojej. Mohla by si sa aj presťahovať do podkrovia, do voľnej izbičky.“

Zaváha. „Ale na tú mám zlé spomienky z maturity! A už mám dlhé nohy, bojím sa po kolenách chodiť po schodoch.“

„Tak už spinkaj, dobrú noc!“ pohladím ju po líci a odchádzam.