Menej ako štyri

Maťo s Daliborom sa objavia vo dverách súčasne. Dalibor potichu osloví Petru:„Ako sa dnes máš?“

Maťo neustále v pohybe s otrepanou otázkou, skôr výkrikom: „Čo tvoj frajer, Petra!“

Petra nič a ja: „Daj už pokoj, Maťo! Čoby ona frajera hľadala, keď priamo v centre má vás, dvoch mladých krásnych urastených mužov.“

„Dalibor by ju aj chcel, len nepovie!“

Ten sa zahanbí a ja postraším Maťa. „Vlastne si hovoril, že Dalibor má Jitku. Nemôže mať dve ženy. Už zostáva len tebe, Maťo.“

Zvrtne sa, uteká preč, Dalibor zostáva. Postavím Petru, podám mu fusak: „Zanes do skrinky, prosím.“ Môžem ju hneď posadiť späť. Prichádza Maťo, berie čiapku, rukavice... už som tam zbytočná.

Popoludní. Otvorím dvere, vezie ju rozosmiaty Maťo, Petra sa mračí. Znáša nám veci zo skrinky, vtipkuje, Petra nereaguje. Nebude dnes dobre. Kým jej zapínam vetrovku, Maťo sa vytratí a ja nemôžem nájsť čiapku a rukavice. Prehľadám skrinku, vetrovku, fusak, ruksak, nikde. Petra je nervózna, šklbe sebou. Pri skrinkách sa hromadia ďalšie decká, vo fotelkách sedia dvaja otcovia, pobehujem tam a hľadám. Ktorási z dievčat si ma všimla: „Hľadáte niečo?“

„Nemôžeme nájsť čiapku a rukavice. Ráno jej pomáhali Dalibor s Maťom, idem sa ich opýtať, či náhodou nevedia. Predbehne ma a už sa rúti Maťo. Prebehne celú chodbičku, až ku výklenku, kde sa dá otáčať s vozíkom, to je naše miesto. „Tu sú! Čo nevidíte? Veď som vám hovoril!“ ukazuje na skriňu.

Naozaj. Medzi dvomi kvetináčmi mi nenapadlo hľadať. Pre neho je to na úrovni očí. Ak nám aj povedal, pri tej jeho rýchlosti som prepočula, prehliadla.

„Díky, díky, zachránil si nás! Veď by jej tá hlavička makovička zmrzla.“

Všetci sa bavia, len Petra je namosúrená.

Maťo vybehne v tričku až von, podržať nám dvere.

„Ďakujeme, Maťo! Ako by to tu bez teba vyzeralo! Ty hneď všetko zorganizuješ, si tu taký šéf.“

Čosi zahundre, zaprotestuje, ale vidno, že ho to potešilo.

„Tak ako? Boli ste na bowlingu?“

„Boli! Ale ja nie!“

„Prečo? Tebe sa nechcelo?“

„Išli až do mesta!“

„Aha.“

„Čoraz viac pociťujem, ako tu vytŕčam.“

„Áno. Vytŕčaš. Hlavne svojou blbou náladou. Všetci sú vysmiati, len ty sa furt mračíš. Vytŕčaš! Doma vytŕčaš, v centre vytŕčaš, nájdi si niečo, kde zapadneš!“ Už ma fakt štve.

„To boli zasa reči, ako budeš šťastná viac než štyri dni!“

„Vieš čo? Prestaň ma srať!“

Tak to stačilo. Skončili sme. Ticho po ceste, ticho v autobuse, zbytočne na mňa nakúka, toto prehnala.

Skutočne sa nevie ovládať? Nemám pocit, že jej diagnóza je taká závažná, aby ospravedlnila jej správanie. Zrejme sa jej dnes nevenovali dostatočne. Nebola na masáži, polovica bola na bowlingu, s ostatnými zostala iba Terka. Nemala sa komu pochváliť so zážitkami z výletu. Čo ja viem. Zasa to jej obrovské EGO, ako zdôrazňuje psychiatrička.

Prichádza z práce Monka: „Ahoj mamička!“ nakukne do kuchyne. „Ahoj Pepa!“ nazrie aj do jej izby. „Jeeej, čo to tu máš?“ obdivuje darčeky od Marty. Petra nič, vysvetľujem ja.

„Aj ty si jej  niečo priniesla?“ pýta sa celkom nevinne, netuší, čo predchádzalo.

„Ježiši, nie! Nevedela som, že mi toho toľko donesie!“

„Ale to si nemusela. Keď ideš na stretnutie s kamarátkou, sama si mohla niečo maličké kúpiť, bez ohľadu na to, či ti ona prinesie. A Marta ti toho už toľko poslala poštou,“ hovorí jej potichu, iba vysvetľuje. Pochopiteľne, že Petra v tom cíti výčitku, dvojnásobnú, lebo toto si už vypočula odo mňa.

Zlostí sa, prská. Necháme ju. Odchádzame do obývačky, ako obvykle, obed, kávička, čo nové. Prišla za nami. Posadila sa medzi nás, vyložila nohy pod seba, nerozpráva. Na Monkin pokus nadviazať rozhovor, zaujímalo ju, ako bolo v Brne, neochotne, úsečne odpovedá. Ja sa s ňou nebavím. Monka je zvedavá, čo sa medzi nami deje. Porozprávala som jej. Reakcia Petry: „Mám ísť do riti?!“

„Môžeš,“ poviem ticho, bez emócií, ale dosť hlasno, aby rozumela. Neodišla.

Zahráme si scrabble bez nej a po dlhšej dobe prichádza aj Mišo. Dobre naladený, zvíta sa s nami. Petra medzitým presídlila za počítač ku sebe.

„Ahoooj, Peti!“

„Ahoj,“ zahučí, ani sa na neho neotočí.

„Ty sa meníš na chlapa? To čo je za hlas?“ vtipkuje.

No nič. Necháme ju.

Večer mladí odchádzajú.

„Petiii, ty si celý čas za nami ani neprišla. Ty len tých tvojich virtuálnych priateľov...“ lúči sa Mišo.

Nenechá ho dohovoriť: „Michal!“ skríkne miesto rozlúčenia.

Pri telke to v nej vrie, myká sebou, nohy prudko skladá zo sedačky, znova dáva pod seba, vydáva zvuky, akési nespokojné vzdychy.

Pred spaním sedí v kuchyni, zapíja lieky.

„Nechceš sa vrátiť k pôvodnej dávke, keď ti nie je dobre? Môžeš si zobrať celú tabletku.“

„Nie!“

„Dobre. Tak potom zhasni. Dobrú noc.“

Za sebou počujem akési: „Tch!“

Možno znamenie, že som to veľmi jednoducho vyriešila. Neviem, čo očakávala.