Nevyspytateľná

január 2017

Ja neviem. Ona má pocit, že jej je dlžný celý svet? Za to, že je na vozíku a ešte má tu onú, ani si neviem spomenúť na názov diagnózy, s ktorou sa tak rada oháňa. Očakáva, že ju teraz budeme všetci nezištne obdarúvať a čosi jej vynahrádzať? To jej fakt nedochádza, že takto jej môžeme zniesť modré z neba a zdanlivé šťastie sa dostaví maximálne na pár hodín? No nič.

 

Ráno sedí za stolom a lúšti české krížovky, ktoré si kúpila v Brne. Prinesiem jej do izby čaj. Potichu, neruším.

„Dobré ráno nič?“ povie ona mne.

Dobre. Beriem to tak, že ja som vošla ku nej.

„Dobré ráno.“

Ona neodzdraví.

Odchádzam do kuchyne, rozvarím obed, stíšim plyn a poberiem sa ku sebe.

Vrátim sa, čistím zeleninu, príde za mnou, začína sa vtierať: „Čo bude na obed?“

„Morčacie prsia na smotane.“

„Áno? Včera sa mi zdalo, že si varila niečo iné.“

„To bola večera pre Monku a Miša.“

„Peťo Aristone šťastne doletel. Konečne.“

Aha. Tak sa potrebovala podeliť.

„A čo segra? Oslavovať teda nebude?“

„Nie. Zdá sa jej, že je pristará, nechce to pripomínať. Okrúhle ani polookrúhle s kamošmi neoslavuje, vynahradí si to na tie ostatné.“

„Kedy frčíte?“

„Prosím?“

„No s Aňou.“

„S Aňou pôjdeme pešo. Prekvapilo ma frčíte.“

„Akože kedy vyrážate, som myslela. S Monkou teda nejdeš?“

„Nie. Sama povedala, že ma zoberie hocikedy inokedy, keď zavolala Aňa. Tá sa musí prispôsobovať vnúčatám, podarí sa jej málokedy.“

 

Rozprávajú sa s Aňou, kým zalievam kávu, zostane s nami aj potom. O pol hodinu odchádzame, Aňa sa s ňou lúči: „Ďakujem, že si mi požičala maminu.“

„Rado sa stalo,“ odpovedá Petra.

„Teraz neviem, či sa nemám uraziť. To si ako myslela? Že si rada, že sa ma zbavíš, alebo že Ani praješ moju príjemnú spoločnosť?“

„Aj aj.“

„Tak dikyyyy,“ smejem sa.

 

Večer ju chválim pred Monkou. Dnes je celý deň krotká. Neviem, čím to je. Či len postavením hviezd?

„Cítiš sa dnes lepšie, Peťa?“

„Práve naopak.“

„Tomu nerozumiem. Keď ti je dobre, tak si na nás mrchavá a keď ti je zle, tak nevládzeš byť na nás zlá?“

„Tak nejako.“

„To si potom asi budeme priať, nech ti je zle čo najčastejšie,“ skúša ju Monka.

Ani toto ju nevytočí. Je dnes pokojná, uvoľnená, ani náznak napätia, nervozity, žiadne rypkanie do dlane, či trhanie záderov.

„Skús mi popísať, ako ti bolo zle. Ako si sa cítila,“ pýtam sa jej.

„Mala som v sebe také divnosti. Nevedela som sa sústrediť. Nedokázala som robiť viac než dve hodiny za celý deň. Ale to je asi môj problém, že potrebujem robiť od nevidím do nevidím.“

Preboha! Ona a robiť?! O čom to točí?

„Aký problém si mala včera?“ zaujíma sa Monka.

„Mňa vždy vytočí, keď odchádzam z centra a nemôžem trafiť fľašu do tej sieťky naboku.“

„Ale prečo si bola už ráno nasratá?“

„Ráno? Podľa mňa som bola v pohode. Nebola si pri tom. Čo keď druhá strana zveličuje?“

Druhá strana, teda ja, sa cítim dotknutá a neodpustím si: „Žeby sa Monka spýtala Elenky?“

„No Elenka je pre teba teraz svätá!“

Pozerá s nami krasokorčuľovanie, zapája sa do komentovania. Hodnotíme šaty, hudbu, prevedenie. Bez hádok a prskania.

***

V autobuse som takmer celou cestou sklonená, rozpráva.

„Vieš, kto dnes bude vo Vaňkovke?!“

„Neviem. Zdá sa, že niekto, na kom ti veľmi záleží.“

„Petr Bende! Chápeš to? Ja som tam v utorok a on príde v piatok?! Myslela som, že si hlavu otrieskam o múr, keď som sa to dozvedela,“ líči mi zanietene. Ale ja by som dnes aj tak nemohla, keď som v centre. Začína už o jednej.“

Tesne pred centrom jej hovorím: „Peťa, už máš frajera? Priprav sa na to. Viem, že je otravné každý deň počúvať to isté. Ale obrň sa voči tomu. Nie, že jedným uchom dnu, druhým von, nepusti si to ani do toho prvého ucha.“

Dvere sa mi za chrbtom otvoria potichu, nechápem. Otočím sa a tam iba Dalibor. Sprevádza nás za skrinky, oprie sa o oblok a čaká.

„Aký je to rozdiel, Peťa, že? Dalibor je tichý, Maťo tu narobí vždy rámus.“

Dalibor sa usmieva. Neviem, ako sa mu podarilo vykĺznuť bez Maťovho vedomia. Počuť pomerne hlasnú hudbu, zrejme ho niečo zaujalo vo vnútri. Podám Daliborovi fusak a môžem ísť.

Petra vyplašene zakričí: „A papučky?“

„Pozri! Dalibor ti ich už nesie, on sa o teba postará.“

Obaja sa usmievajú.

 

 

---