Posudková

Dcéra vozíčkarka bude onedlho dospelá. Nastanú veľké zmeny. Už nebudem ja matkou ťažko zdravotne postihnutej osoby, ale ona sama bude občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, budú ju posudzovať samostatne, bude mať svoj príjem, invalidný dôchodok. Navštívim sociálnu poisťovňu radšej v predstihu, nech stihneme zozbierať všetky tlačivá, čerstvé vyšetrenia od odborných lekárov a dôležité podklady pre posúdenie zdravotného stavu. Pani pri okienku č. 14 si ma premeriava nedôverčivo, čo chcem, keď dcéra ešte nedovŕšila 18 rokov.

„Poprosila by som iba tlačivo, aby sme ho v deň narodenín mali pripravené.“

„Tlačivá vydáva pani doktorka osobne a k nej vás nepustím skôr, ako dosiahne predpísaný vek.“

Posledné slovo - môžem si poň prísť najskôr tri dni pred 18. narodeninami, treba predložiť zdravotnú dokumentáciu, ostatné mi povie pani doktorka.

3. decembra sa úspešne prepracujem k pani doktorke, ktorá vypísala adresu trvalého bydliska na tlačivo a poučila ma, aké doklady potrebujeme k žiadosti o invalidný dôchodok.

V deň narodenín som prišla spísať žiadosť, ale na moje prekvapenie, pani pri okienku č.14 nebolo možné obísť ani teraz. Mala tam funkciu „strážneho psa“ a za žiadnu cenu nemohla dopustiť, aby pani doktorku obťažoval niekto zbytočne. Začala kontrolovať podklady - zdravotná dokumentácia, občiansky preukaz, tlačivo vypísané obvodnou pediatričkou, potvrdenie o návšteve školy a je to tu. Víťazoslávny a nemožno nespozorovať, že aj škodoradostný úsmev, predsa ma nachytala.

„Kde máte tlačivo vyplnené žiadateľom a potvrdené bankou, s ktorou sociálna poisťovňa uzatvorila zmluvu na bezhotovostné poukazovanie dávok na účet?!“

„Ona ešte nemá účet, chystáme sa budúci týždeň, kým príde rozhodnutie, času dosť.“

„Ale ja vás k pani doktorke bez neho nepustím!“

Odchádzam, bežím po dcéru do školy, v daždi sa náhlime do slovenskej sporiteľne, zakladáme účet, aby som v pondelok mohla uskutočniť ďalší pokus o spísanie žiadosti.

Pani pri okienku č.14 znova kontroluje, nechce sa jej veriť, že by mi dnes naozaj nič nechýbalo. Predsa niečo. Záblesk v očkách: „Máte potvrdenie o zastavení rodinných prídavkov?“

„Nie. Nikto mi nepovedal, že mám zastaviť rodinné prídavky skôr, ako niekto rozhodne o tom, že jej patrí invalidný dôchodok.“

„ No nehnevajte sa, ale bez tohto potvrdenia vás ja k pani doktorke nepustím!“ Odchádzam na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, kde našťastie natrafím na milú pani, ktorá ochotne, na počkanie, napíše potvrdenie a vraciam sa späť k okienku. Dostávam milosť. Usmerní ma, aby som si sadla na bordovú stoličku a čakala na zavolanie. Rozhliadnem sa po chodbe, všetky sú bordové, tak snáď si sadnem na tú správnu. Pani zatiaľ vchádza do kancelárie, vzápätí vychádza a pokynie, že môžem vojsť. Spísanie žiadosti netrvalo dlho, pani doktorka bola prívetivá a ľudská, nevyžadovala prítomnosť dcéry, ktorá v škole už bez toho vymeškala veľa hodín na tieto účely. Stačí, keď žiadosť podpíše dodatočne na posudkovej komisii.

Na posudkovú komisiu nás pozvali  9. januára. Priniesli sme občiansky preukaz, predvolanie, zdravotnú dokumentáciu. K žiadosti boli priložené kópie odborných vyšetrení, predpokladala som teda, že komisia bude mať všetko naštudované, možno položí zopár kontrolných otázok, napíše posudok, dcéra podpíše a odchádzame.

„Komisia“ pozostávala z pani doktorky a asistentky. Vojdeme dnu, chvíľu je rozpačité ticho, nevieme, čo sa od nás očakáva. Pani doktorka pozerá z jednej na druhú, kým konečne upriami pohľad na dcéru a spýta sa: „Ako sa cítite?“

Tá zostane trocha zaskočená: „ Myslíte momentálne?“

„Môžete aj dozadu.“

Dodatkom ju rozhodí ešte viac a po chvíľke ticha z nej vypadne: „Niekedy sú tie bolesti ukrutné, že sa nedajú fakt vydržať.“

Neverím vlastným ušiam. Čo to tu rozpráva! Nikdy sa nesťažovala na ukrutné bolesti. Je pravda, vidno na nej, že ju pri dlhšom sedení bolí chrbát, potrebuje zmeniť polohu, vtedy si ľahne väčšinou na brucho a odpočinie. Ale ukrutné bolesti?! 

„A čo vás bolí?“ pýta sa doktorka.

Neodpovedá.

„Chrbtica? Nohy?“ skúša.

„Bolí ma koleno“, konečne zo seba vysúka.

„Ktoré?“

„Pravé.“ Doktorka začína diktovať: „Píšte: pacientka sa sťažuje na bolesti pravého kolena.“

To sa mi snáď sníva. Veď nejde na liečenie, ani nevybavujeme rehabilitáciu. Toto je o čom? Nechcem sa miešať do rozhovoru, sú obe dospelé, ale keď počujem, akým smerom sa uberá, nedá mi, aby som nezasiahla. Keď sa ma opýta: „ A prečo  ona vlastne nechodí?“ strácam trpezlivosť a vysvetľujem, že to vyplýva zo základnej diagnózy, ktorou je spastická diparéza v rámci DMO.

Po otázke: „To má takú slabosť v nohách?“ zisťujem, že je to pre lekárku neznámy pojem, objasňujem teda význam slov. Je to stuhnutosť svalstva, skracovanie šliach dôsledkom predčasného narodenia. Pripomínam, že sú priložené vyšetrenia z neurológie, rehabilitácie a ortopédie, snáď je z nich dostatočne jasné, prečo nechodí. Tá na obranu uvádza, že zisťuje momentálny stav. Snaží sa pokračovať v diktovaní, ale keď počujem tie nezmyselné vety, ktoré vznikajú neohrabaným ukladaním slov, preberám iniciatívu a začínam diktovať sama. Veď neštudovala slovenský jazyk, ospravedlňujem ju v duchu, ale o štúdiu medicíny ma rovnako nepresvedčila. Keby som ja na základnej škole napísala takýto sloh, nebol by ani na päťku, dala by mi ho slovenčinárka rovno prepísať. Spoločnými silami sme teda stvorili akúsi správu, ktorá má slúžiť ako podklad pre rozhodnutie o dôchodku. Pre názornú ukážku aspoň jedna perla z lekárskej správy –„ pre nystagmus hneď dobre nevidí, musí na chvíľu zaostriť zrak.“ Takto zhrnula rozsiahlu stať o poruchách zraku, o nystagme, strabizme a fakte, že ani s okuliarmi nikdy nebude vidieť ako zdravý človek. Toto by bola lahôdka pre každého očného lekára, ako jednoducho sa dá „vystihnúť“ termín nystagmus.

Nakoniec pani doktorka vytiahla akúsi tabuľku a neistým hlasom začala vysvetľovať, že dlho nad ňou premýšľali,(neprezradila s kým), ale vychádza im iba tento riadok, ukazuje mi prstom v tabuľke, to je miera poklesu schopnosti zárobkovej činnosti 60 -70 %. To je čiastočný invalidný dôchodok, lebo o riadok nižšie už je - neovláda zvierače, a to nie je jej prípad. Pozerám do tabuľky, na doktorku, neviem, čo mám na to povedať. Očakáva snáď odo mňa, že jej poradím? Vraj ak nebudeme spokojní s rozhodnutím, môžeme sa odvolať. Končím túto frašku slovami, že som predpokladala, že ideme pred posudkovú komisiu, kde bude skupina odborníkov, ktorá objektívne posúdi zdravotný stav mojej dcéry a jednoznačne určí, čo jej patrí, aby sme sa nemuseli odvolávať. Pani doktorka sa ani neurazila, vôbec ju to nevyviedlo z  monotónneho pokoja, vyzerá spokojná, že urobila, čo bolo v jej silách a považuje prípad za vybavený. Má zmysel sa odvolávať, ak skutočne rozhoduje iba táto jediná tabuľka? Predsa sa do budúcej komisie nezačne počúravať. Toto už nahlas nevyslovím.

Večer sa zdôverujem so zážitkami na jednej internetovej stránke, všetci ma povzbudzujú, odvolajte sa. Predsa nie je možné, aby vozíčkarka, odkázaná na pomoc inej osoby nemala nárok na úplný invalidný dôchodok.

Čakáme teda na rozhodnutie - pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je 70 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Prakticky to znamená, že ju delí jediné % od tzv. úplného invalidného dôchodku, čo by bolo podľa súčasných platných zákonov neporovnateľne výhodnejšie.

Zameriam sa teda na Poučenie o opravnom prostriedku –„ proti tomuto rozhodnutiu môžete podať návrh na jeho preskúmanie súdom, a to dvojmo písomne alebo ústne do zápisnice v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia, návrh treba podať príslušnému krajskému súdu alebo Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave.“ Vybrali sme si teda druhú možnosť. Onedlho prišlo oznámenie, že náš návrh poslali späť, do nášho mesta, máme čakať na predvolanie posudkového lekára.

Hneď po prvej posudkovej som začala študovať zákon č. 513/2006 a podčiarkovala si dôležité paragrafy. Tam sa okrem iného dozvedám, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je uvedená v tabuľke č. 4. Miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách sa určuje podľa druhu zdravotného postihnutia, ktoré je rozhodujúcou príčinou dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu a so zreteľom na závažnosť ostatných zdravotných postihnutí. Jednotlivé percentuálne miery sa nesčítavajú, ale, čo je pre nás dôležité, mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť možno zvýšiť najviac o 10%, ak závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. 10 % a nám stačilo jedno, jediné. V tabuľke č.4 som našla Kapitolu VI – choroby nervového systému, oddiel A – postihnutie mozgu, položka 3. detská mozgová obrna c) ťažké parézy dvoch končatín – miera poklesu schopnosti zárobkovej činnosti v % 60 – 70 a oddiel E – dorzopatia, deformujúca dorzopatia a spondylopatia, položka 5. ostatné postihnutia chrbtice ( vrodené alebo získané deformácie) s poruchou funkcie a) ľahkého stupňa - miera poklesu schopnosti zárobkovej činnosti v % 10. Ľahká matematika, 70+10 = 80%. Takto pripravená som čakala na druhú posudkovú komisiu.

9. apríla nastal ten deň. Vojdeme dnu a tam - tá istá pani doktorka. Ona má preskúmať správnosť svojho vlastného rozhodnutia? No nevadí, veď si pohovoríme, vysvetlím jej zákon a nič nebráni v tom, aby napísala novú lekársku správu. Zbytočne jej však ukazujem svoje tabuľky, vraj to nie je v jej kompetencii, návrh sa posiela na ústredie do Bratislavy, oni majú svojho posudkového lekára, ktorý rozhodne.

„Ale ja som si zistila, že je to vo vašej kompetencii, preto vám to z Bratislavy poslali, vy môžete zmeniť svoje stanovisko.“

Pokrčí plecami: „ My to zvykneme nechať na ich posudkového lekára.“

„A z akého dôvodu sme vlastne prišli sem? Načo dcéra znova vymeškala pol dňa z vyučovania?“

Zasa pokrčí plecami: „Taký je postup.“

Tretia posudková - 22. apríla. Lekár z Bratislavy, sympatický muž, k dcére sa chová priateľsky, kladie jej zrozumiteľné a adekvátne otázky, o škole, aké predmety má najradšej, ktoré jej robia najväčšie problémy, čo dokáže sama, v čom je odkázaná na pomoc iných. Požiada ju, aby vstala sama z vozíka, vidí, že to nedokáže. Ponúkne jej miesto pri počítači, aby napísala časť textu. Hoci kancelária pôsobí na prvý pohľad priestranne, s vozíkom sa tam neotočí, musím  ju z neho vybrať a posadiť na stoličku. Píše pomaly, hľadá písmenká, robí chyby, poruchy zraku a zlá jemná motorika jej neumožňujú  kvalitne písať. Padne otázka, prečo si vybrala práve obchodnú akadémiu, kde kladú dôraz na administratívu a korešpondenciu. Preto, lebo ju nikde inde nezobrali. Niektoré stredné školy mali priamo v podmienkach prijatia zahrnuté, že berú iba žiakov s výborným zrakom, žiakov telesne zdatných a podobne. Iní riaditelia, ktorých som  osobne navštívila v rámci dní otvorených dverí, mi na rovinu povedali, že nemajú podmienky pre žiakov s telesným postihnutím. Jediná škola, ktorá aspoň čiastočne spĺňa podmienky bezbariérovej školy, je v našom meste obchodná akadémia.

Spomenula som si, aký bol problém presvedčiť aj tohto pána riaditeľa, aby sa nebál prijať vozíčkarku. Neustále zdôrazňoval obavy, či to nebude pre ňu náročné, aby sa tam netrápila, vraj minulý rok jedného prijali a po polroku ho museli odtiaľ zobrať.

(V skutočnosti sa viac obával nekonečnej byrokracie, ktorá je spojená s integrovanými žiakmi. Pomoc nášho štátu spočíva vo vymýšľaní množstva formulárov, ktoré vypĺňajú jednotliví vyučujúci, triedny učiteľ, psychológ, špeciálny pedagóg, atď. Tak v záplave papierov, vyučujúcim nezostáva čas, aby sa týmto žiakom venovali viac ako ostatným.) Chválila som dcéru, aká je šikovná v jazykoch, určite to zvládne. Ak bude treba niekam ísť, budem na telefóne, prídem pomôcť. Pamätám si, ako staršia dcéra ocenila moje presvedčovacie schopnosti, keď som po poslednom telefonáte zvýskla od radosti: „ Sľúbil mi to! Zoberie ju!“

Chichotala sa: „ Ostatné maminy musia presviedčať pri víne, s veľkým výstrihom a ty si to zvládla aj po telefóne, šikovná!“

„To vieš, ja výstrihom neočarím, o to viac musím rozprávať,“ smiali sme sa.

Tento rozhovor mi len tak blikol v hlave, pánovi doktorovi sa s tým nechválim. Menšie nezhody nastali pri konfrontácii našich praktických skúseností a jeho predstáv od stola, ako to v praxi vyzerá (v skutočnosti by iba malo vyzerať). Vraj keď je schopná vyštudovať obchodnú akadémiu, nevidí dôvod, prečo by sa nemohla zamestnať. Vysvetľujem, že vyučujúci majú k nej individuálny prístup, má viac času na vypracovanie písomných prác, hodnotia ju podľa iných kritérií ako ostatných žiakov. Toto jej v praxi nikto nebude tolerovať, zdraví majú problém zohnať prácu, nieto ťažko zdravotne postihnutí. V škole má bezbariérové WC, na koľkých pracoviskách sú vytvorené podmienky pre telesne postihnutých? Podľa našich zákonov sa pri výpočte starobného dôchodku invalida s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o najviac 70 % (čiastočná invalidita) do obdobia dôchodkového poistenia nezapočíta obdobie poberania invalidného dôchodku a za takéto obdobie sa invalidovi nezapočíta žiaden osobný mzdový bod z titulu poberania invalidného dôchodku. Vysvetľujem, prečo trvám na tom, aby bola zaradená do druhej skupiny, keď je evidentné, že spĺňa všetky kritériá. Navyše, ak je zaradená medzi občanov s postihnutím nad 70 %, nič jej nebráni, aby sa zamestnala, zákon to umožňuje.

Inak to bol príjemný a vecný rozhovor. Zobral do úvahy všetky obmedzenia, o ktorých sa dozvedel z odborných vyšetrení, rovnako tie, ktoré zistil vlastným pozorovaním. Nemal dokonca problém nadiktovať asistentke plynule, zrozumiteľne a na úrovni lekársku správu, na základe ktorej vypracovali nové rozhodnutie o miere poklesu schopnosti zárobkovej činnosti 75 %. Keby naša posudková lekárka mala aspoň minimálne znalosti z oblasti posudkového lekárstva, nemuseli sme prísť až sem. Keby...  Na druhej strane, možno ďakovať Bohu, že nepôsobí napríklad v oblasti chirurgie alebo pôrodníctva, tu ide len o peniaze, nie o život. Našťastie.

21. mája prišlo nové rozhodnutie a do Bratislavy sme poslali návrh na stiahnutie opravného prostriedku. 19. augusta Krajský súd rozhodol o zastavení konania.