Rozhodovanie

„Neľutuješ, že si Petru nedala na Mokrohájsku do Bratislavy? Keby si sa mala dnes rozhodovať, čo by si urobila?“ pýta sa kamarátka.

„Urobila by som to isté. V čase, keď ma kamarát nahováral na Mokrohájsku, bola Petra veselé štebotavé dievčatko, silne naviazané na nás. Na rodičov, na sestry, na starých rodičov. Na svoju izbičku, hračky, hudbu. Mala svoje kazety, spievala Darinku Mandarinku. A hlavne potrebovala cvičiť! Na Mokrohájskej sa to flákalo, žiadna Vojtovka. Prečo sa pýtaš?“

„Máme v rodine. Chlapček slabšie počuje, je tam aj slabší mentálny postih. Rodičia veria, že všetko doženie, aj zo špeciálnej škôlky ho zobrali a pokúšali sa dať medzi zdravé deti, aby o rok nastúpil do školy. Lenže tam ho nechcú. V špeciálnej škôlke robil pokroky, vyžaduje individuálny prístup. Preto uvažujem o Mokrohájskej, oni o tom nechcú ani počuť.“

„Vieš, to je ťažké rozhodovanie. Vždy si vyberieš cestu, o ktorej si v tej danej chvíli presvedčená, že je to lepšie riešenie a už sa nedozvieš, aké by to bolo, ak by si zvolila tú druhú. Ja naozaj neviem. Možno by to odlúčenie Petru zlomilo, možno nakoplo. Poznala som Jarku. Keď sa narodila, rodičia nemali na výber. Žiadna integrácia neexistovala. Išla na Mokrohájsku už do škôlky. Rozprávala, ako ju tam rodičia priviezli, myslela, že na jeden deň. Až keď jej obliekli veľké pyžamo, v ktorom sa strácala, bola drobučká, pochopila, že tam bude aj spať. Preplakala dni, noci, nakoniec si zvykla. Domov ju brávali raz za dva týždne na víkend, neskôr už domov ani nechcela. Pretrhlo sa puto s rodinou. Chodila na sviatky, na prázdniny, až keď skončila dvojročnú obchodnú školu, vrátila sa domov. Bála sa sama chodiť von, nevedela sa orientovať.“

„To je niečo podobné, ako deti z detských domovov.“

„Ja neviem. Ak by som Petru dala na základku preč z domu a stalo by sa jej toto, že už na druhom stupni sa uzatvorila do seba, začala mať psychické problémy, do smrti by som si vyčítala, že práve preto. Že som ju mala nechať doma. Ktovie.“

„Veď práve. Tiež neviem.“

„U Peťa, ktorý bol za Mokrohájsku, to bolo iné. On bol do šestnástich rokov zdravý chalan. Po úraze ochrnul a na Mokrohájsku prišiel v osemnástke, vyštudoval obchodnú akadémiu, zmaturoval tam. Jemu sa ľahšie vracalo do života, už mal návyky, poznal samostatný praktický život, ľahšie sa začlenil do kolektívu.“

***

Večer odchádzam ku sebe, Petra sedí v kuchyni, zapíja lieky. Na chodbe sa otočím, vrátim, objímem ju okolo krku a dám pusu na líčko.

„Čo sa deje?“ usmieva sa Petra prekvapená.

„Veď si už tretí deň dobručká. Ani neviem, že ťa mám. Normálne nuda!“

Smejeme sa obidve.

***

Naraňajkovala sa skôr ako ja, práve sa oblieka, zaregistrujem cestou do kuchyne. Pobehujem tam v nočnej košieľke, premýšľam, čo si dnes dám. Príde za mnou, sadne si na svoju stoličku: „Aký je to čaj?!“ ukáže hlavou na nedopitú šálku, ktorú som je naliala večer.

„Ovocný. Pre zmenu. Nech nepiješ stále iba čierny.“

„Ovocný si var, keď som v centre. Ja chcem mamičkin.“

Spievam si čosi od No Name, text asi nie je autentický, čo neviem, automaticky pretextujem, rozosmeje ju to.

„U teba človek nikdy nešípi, do akej nálady sa zobudíš,“ napomína ma.

Ja sa budím do veselej takmer každé ráno, len ju v sebe väzním, nech teba nepobúri. Že si dovolí  niekto spievať, keď tebe je tak zle.

Spievam ďalej, vymýšľam si slová, plieska ma po zadku: „Gabena - jedna -roztopašná!“

„Peťo nám poslal pesničky, ktoré ešte nezverejnil. Je úžasný. Maľujem si pri tom antistresové omalky, vyberám farby, je to náročné,“ začína ako inak, o sebe.