Obdarovaná

„Neznášam tie večné hádky Maťa s Kaťou. On do nej vyrýva, ona kričí. Už som to nezniesla a povedala mu, nech jej dá pokoj. Vieš čo mi povedal?! Že nech sa starám sama o seba. To som od neho nečakala! Od Maťa! Mne! Neviem sa z toho celý deň spamätať. Bolí to.“

„To si tak neber. V tej chvíli to z neho vyletelo, neber si to nejako osobne.“

Viem si predstaviť. Maťo potrebuje ustavične niečo vykrikovať, Katka je príliš jednoduchá, aby sa nad to povzniesla, nevie, čo je nadhľad, nevie sa pousmiať, ani ho ignorovať, vzniká konflikt. Petra tiež nevie posúdiť, že nemá zmysel zasahovať.

Keď nás pár dní po sebe víta aj odprevádza iba Dalibor, napadne mi, či to nejako nesúvisí s týmto mini konfliktom. Dalibor mi asistuje pri odchode, keď sa z druhej strany chodby ozve Maťov smiech a krik: „Aha, mama s tatom!“

Skupinka okolo Maťa sa smeje, Dalibor sa potichu ohradí a zahanbí: „Aký tato?“

Maťo zostáva, nebeží za nami, až keď prechádzame okolo neho, pohladí ma po ramene a so smiechom, ale zároveň akosi zmierlivo povie: „My sa len tak smejeme, teta.“ Aby som sa neurazila? Stále sa učím, porozumieť im.

***

Ráno leží Petra dlhšie ako ja, raňajkujeme spolu. Chválim ju, aká je pohoda: „My sme sa už týždeň nepohádali, nerobíme si zle. Aká si dobručká.“

„Za to môže Terka. Ona si ma všíma, keď maľujem relaxačné maľovanky, chváli ma, ako precízne to robím. Povedala, že zistí nejaké kurzy pre dospelých, aby som sa naučila tvoriť aj samostatne. Pýtala sa, či aj píšem. Priznala som. Poradila mi literárny klub Omega a súťaž Studňa sa s dažďom zhovára. Ale ja si nemyslím, že by som písala tak, že by zo mňa niekto spadol na zadok.“

„Veď za pokus nič nedáš. Môžeme niečo vybrať. Pamätáš? Na jednu báseň som ti povedala – táto je výborná, nemám žiadne námietky. Ktorá to bola?“

„Viem. Ale o kopu som prišla, keď mi odišiel počítač. Neviem, či ju ešte nájdem.“

Zamyslí sa.

„Vieš, ja teraz rozmýšľam, čomu sa chcem vlastne venovať. Musím si vybrať. Spev, písanie, maľovanie, divadlo, hudba.“

„Nemám rada slovo musím, stále to opakujem, „musím“ je nepriateľ. Mala by som, mohla by som, znie oveľa lepšie, slobodnejšie. A prečo by si musela? Môžeš sa venovať tomu, čo ťa práve baví. Poézia sa nedá písať na povel. Keď máš poetické obdobie, píš básne, keď máš chuť maľovať, maľuj.“

„Ale ja už mám dvadsaťsedem rokov a stále nič. Je načase rozhodnúť sa.“

„Moc tomu nerozumiem. Keby si stála pred voľbou povolania, zamestnania, nepoviem. Zamerať sa na niečo, čo ťa uživí. Ale tvoj príjem je invalidný dôchodok a toto sú záľuby.“

„Divadlo. Vadilo by ti, keby som sa rozhodla odísť do nejakého väčšieho súboru? Len si neviem predstaviť, keby ma prezliekali do tých kostýmov. A parochňu, to už vôbec. Tú by som si nedala.“

Panebože, kde tá zasa ulítla.

„Nevadilo. Nebudem ti brániť v ničom, prečo sa rozhodneš a bude ťa to baviť.“

„Včera Táňa znázorňovala pocity a my sme zapisovali. Smútok, nuda, zamilovanosť...ja by som to nedokázala vyjadriť bez slov, bez zvukov. Dobrá bola. Sekla som sa. Nudu som označila ako únavu. Terka mi dáva čoraz zložitejšie úlohy. Mala som nakresliť, teda obkresliť šaty, vystrihnúť najskôr z papiera, potom z látky a zošiť ich dekovým stehom. Pomáhala mi. Také mini šatičky pre bábiku. Aj volány mi tam vystrihla a povedala, koľko stehov by som tam mala použiť.“

So záujmom ju počúvam a som presvedčená, že centrum bolo správne rozhodnutie.

Otočím sa: „Nebude už pol desiatej? Babke treba zavolať.“

Petra má hodiny pred sebou: „Veru je. Sme sa zakecali.“

Dopoludnie príjemne ubieha, po obede nechcem od nej odísť, nech nepretrhnem puto. Ľahnem si u nej a začítam sa do vynikajúcej knihy, ktorú som objavila u Petry na poličke, keď som jej upratovala. Bolo tam venovanie od Ivy, dostala ju od nej na Vianoce. Zrejme ju ani neotvorila, keď bola prekvapená, že jej tam aj niečo napísala. O rodine s ťažko postihnutou dcérou, Petrina diagnóza, ale neporovnateľne ťažšia. Necvičené dieťa. Príbeh spracovaný autorkou za asistencie šestnásťročnej reálnej slečny na vozíku, jej matky, asistentky a súrodencov.

Moja predstava idylky, že ja si budem čítať, ona maľovať sa postupne začína rozplývať.

Najskôr si ku mne kľakla, myslela som, že žiarli na knižku, pohladila som ju, prehodila zopár slov a znova sa začítala. Kľačala ďalej, začala sa mračiť, fňukať.

„Čo je, Peti? Máš nejaký problém?“

„Chcela by som písať, ale mám tam blbý word. Ivana mi tam dala novšiu verziu a je nanič. Nerobí mi strany, píše to v kuse. Ani Monča mi s tým neporadila.“

„Tak si píš, keď príde Iva, pozrie sa na to, iste sa to bude dať dodatočne rozčleniť.“

„Ale keby sa to dalo, tak si to spravím sama!“ začína byť útočná.

„Môžem ti ja nejako pomôcť?“

Neodpovedá. Kriví tvár, šúcha si hlavu. Zatvorím knižku, posadím sa a čakám.

Nič. Len sa hnevá, krúti, lakte opreté o posteľ.

„Mám zavolať Ivane? Mám ti zapnúť net? Chceš jej napísať?“

Neodpovedá.

„Petra, čo chceš? Povieš mi to? Myslela som, že si budeš niečo robiť, ja si tu budem čítať...“

„Nikto ťa tu nedrží!“

„Fajn, takže mám vypadnúť! Idem si čítať hore a ty si rob, čo chceš.“

Odišla som do kuchyne, zarobila si tvaroh s hrozienkami, v obývačke ho po lyžičke vychutnávam. Prišla za mnou, zapla si telku, tresla ovládačom, dusí v sebe hnev, vykrúca jej tvár.

„Je ti zle Petra? Si nervózna a ten word bola iba zámienka? Na takéto stavy ti kázala doktorka neurol. Prinesiem ti?“

„Nie!“

Odchádzam hore.

„Napísala som Mirkovi,“ prišiel mi od nej mail.

Takže nás čaká psychológ. Snáď budú dovtedy chodníky aspoň o niečo vľúdnejšie.