Obdivuhodná žena

Raz do týždňa veziem mame nákup. Mám to vyrátané. Nasadnem na dvojku, stihnem povykladať do chladničky, do špajze, aj podrkotať, čo nové, mama má obvykle viac. Za oknami sa ustavične niečo deje, aj na schodoch a od susedov čosi začuje, ale nielen to. Na  osemdesiatosem rokov je neobvykle čiperná, sleduje televízne noviny, komentuje, kritizuje. Vonku je celkom fajn, kúpila som vankúše na drevenú lavičku, vyskúšame, posedíme v záhradke. Je čas ísť pre Petru. Cestou zamávame susedke, čo sa opaľuje pri kávičke.

„Mala by si ísť pozdraviť, patrí sa to,“ pozorní ma mama.

Obídem teda altánok a vraciam sa.

„Teta, mama ma poslala, že vás mám ísť pozdraviť. Že sa patrí. Tak dobrý deň!“

Zľakne sa, podskočí na kresle, zozadu nás nečakala, rozosmejeme sa obe, pozná mamu.

„Ponáhľam sa, idem pre Petru, potom na jogu, tak aby sme stihli autobus,“ vysvetľujem, že nemôžem zostať dlhšie.

Teta zareaguje na jogu: „Ty tam ako vydržíš byť ticho?“ pýta sa začudovane a šibalsky.

„Ja?“ zahrám prekvapenú, akoby som k slovu mala ďaleko. „Priznávam, že ťažko, občas mi ujde hláška, pobavím spolucvičiteľky, vybuchnú smiechom, mojim príchodom tam klesla úroveň disciplíny, ale majú ma rady.“

Ospravedlním sa, už naozaj musím.

Pred domom ešte pohladím po šedivej hlavičke moju čoraz menšiu mamu, objímem ju.

„Ďakujem, že sa tak o mňa staráš,“ lúči sa dojatá.

„Ale, mama, málo sa starám. Ale aj tak ťa ľúbim, aj keď sa nestarám,“ utrúsim.

„To je pre mňa najviac!“ zachveje sa jej hlas.

Náš večný spor. Jej sa zdá, že robím pre ňu veľa, mne málo. Koľko mi Petra dovolí.

Ešte stále by som stihla. Nasadím môj najdlhší krok, zvolím najkratšiu trasu.

Dobieham do stacionára, nakuknem, vidím iba dvoch mužov. Vybehnem na chodbu, zrazím sa s Alenkou: „Kde mám Peťu?“

„Veď vonku na chodníku! Maťo s Monikou vás tam čakajú.“

„Nevidela som ich. Idem pohľadať, ďakujem.“

Pozriem smerom k zastávke, v diaľke vidím vozík, Maťo sa skláňa, čosi jej rozpráva. Pobehnem za nimi.

„Mamina, kde si? Peťa už je nervózna, čo sa deje,“ spovedá ma Maťo.

„Vieš, ja som bola mame zaniesť nákup, prišla som pešo a z opačnej strany,“ vysvetľujem.

Monika sa iba chichoce, Maťo objíme Petru, dá jej pusu na líčko: „No vidíš, mačička moja, všetko dobre dopadlo.“

„Fíha, ako ste sa vy dvaja zblížili!“ usmievam sa nad dôverným gestom.

Petra sa mračí, vôbec jej to nie je príjemné.

Minúta k minúte, autobus práve odchádza a my pred prechodom, ani pobehnúť nemôžem, kým mi nejaké auto nezastaví.

Reťazová reakcia. V autobuse sa nestretnem s Mariánom, ktorý mi nesie tašku priesad petúniek, o joge nehovoriac, pešo dorazím, keď budú končiť. Telefonicky všetko poruším a zmierim sa s prechádzkou mestom, aspoň že je mimoriadne pekný slnečný deň.

Blížime sa k parku, k podchodu, do výťahu vchádza drobná žienka, spoznám ju aj zozadu, naša obľúbená profesorka zo strednej. Učila Petru a zároveň tam bola výchovnou poradkyňou. Je onkologickou pacientkou, býva na našej dlhej ulici, keď ju dlhšie nevidíme, robíme si starosti.

„Zmestíme sa?“ dobieham k nej a tlačím sa s vozíkom, nech sa nezatvoria dvere.

„Ale áno!“ otočí sa, spoznáva nás.

„Teraz som rada, že sme zmeškali autobus, inak by sme vás nestretli,“ prihováram sa.

Už sa nikam nenáhlime, ideme s ňou pomaličky, z kroka na krok. Obdivuhodná žena. Je taká slabučká, vychudnutá, unavuje ju aj rozprávať. Starostlivo vyslovuje slovo za slovom. Zvedavá je na Petru, vždy sa o ňu zaujímala, aj po škole. Jej syn chodil s mojou Monkou na gymnázium, jej muž je zasa spolužiak zo strednej môjho bývalého manžela, máme toho teda spoločného viac.

„Petra, vy by ste mali, keď niekam prídete, hľadať najskôr to pekné. Všímať si, čo je tam dobré, čo sa vám páči. Nie vymenovať všetko, čo je tam zlé. Viete, ja to tiež nemám ľahké. Ale teším sa, že hoci veľmi pomaly, ale zvládnem sa o seba postarať. Teším sa, že je dnes pekný deň, svieti slnko. Že niekoho stretnem a usmeje sa na mňa.“

Petra prikyvuje a kŕčovito sa usmieva.

„Pamätáte sa na ten výrok, čo som vám napísala na tabuľu? Hľadajte spôsob, ako niečo urobiť, nie dôvody, prečo to nejde.“

V očiach čítam, že vie. Nevyhrá. Je tam zmierenie, ale aj odhodlanie. Využiť každý jeden deň, čo jej sily postačia.

Rozhovorí sa o svojej malej vnučke, aká je v dva a pol roku šikovná, ako robí zo dňa na deň pokroky, majú z nej radosť. Bývajú v Bratislave, to už nie je taká diaľka, ako voľakedy - v zahraničí, prídu častejšie.

Sme pred jej domom. Slovami neviem vyjadriť obdiv, ani spoluúčasť, tak mi len ruka vystrelí, pohladí ju po vlasoch, skĺzne na rameno, odovzdá trochu tepla a povzbudenia.