Pochvala

Vchádzame do čakárne, spočítam pacientov, na stoličkách šesť, vnútri minimálne jeden. Na každého počítam pol hodinu, ak neprišiel iba pre lieky.

Skloním sa k Petre a pošepkám: „Vidím to tak na tri hodiny.“

Usmieva sa, je dobre naladená, neodradí ju to.

Minule bola objednaná medzi deviatou a desiatou, dovnútra sme sa dostali po jedenástej. Oči mi zablúdia k nástenke, čítam.

„Počúvaj! Toto je povzbudivé. Pacientov voláme podľa toho, kedy boli objednaní, nie podľa príchodu do čakárne. Takto je to správne.“

Ubehlo asi pätnásť minút.

Doktorka otvorí dvere: „No poďte, Peťa!“ usmieva sa na ňu.

„Ako sa máte? Ste pekne ostrihaná, dlho sme sa nevideli, svedčí vám to.“

Petra premýšľa a začne: „Dobre. Postupne sa z pozície klienta dostávam tak trochu do úlohy zamestnanca. Takto som si to predstavovala. Len som s tým nemohla vybehnúť hneď na začiatku, keď som tam bola zopár dní, týždeň, to by bolo odo mňa trúfalé.“

„To ma teší, Peťa! To je pre mňa milé prekvapenie.“

„Najskôr som pomáhala len v kuchyni. Teraz mi dali na starosť aj jedálny lístok. Obedy berieme zo základnej školy a ja mám zostavovať desiate. Vyžiadala som si jedálny lístok na celý týždeň a snažím sa desiate prispôsobovať aj obedom.“

Doktorke žiaria oči, v takejto kondícii ju už dlho nevidela.

„Nie, že by som tie decká nemala rada, ale priznám sa, že bývam z nich unavená, a tak som rada, keď ma zoberú do kancelárie a pomáham aj tam,“ pokračuje Petra.

„To sú samé dobré správy, Peťa! A čo váš spánok? Čo úzkosti, napätie?“

„Spím dobre, nebudím sa v noci, až nad ránom, okolo šiestej, ale to je asi normálne. Napätie cítim vždy o tretej, keď odchádzam z centra. Jednoducho neviem za tou robotou zatvoriť dvere a nechať ju tam. Aj po príchode domov som toho plná.“

„Peťa, ale to je pozitívne! To znamená, že tú prácu máte rada. Že tam nechávate srdce. Časom sa naučíte zvládať to tak, aby vám to neubližovalo.“

Počúvam, aj keď robí veľké pauzy, hľadá slovíčka, nevstupujem, nechám ju. Páči sa mi spôsob, ako sa snaží popísať svoje pocity.

„Čo mamina?“ otočí sa lekárka na mňa.

„Ja som maximálne spokojná,“ usmievam sa. „Petra je iný človek. Aj keď je občas mrzutá, podráždená, odvrkne, vzápätí sa ospravedlní, mrzí ju to. Vychádza aj s ostatnými členmi rodiny, žiadne hádky.“

„Čo sociálne siete?“

„To je tiež minulosť. Odkedy chodí do centra, nemá toľko času, doma si kreslí, číta, lúšti krížovky, sudoku. Občas pozrie na stránky svojich obľúbených spevákov, popíše s kamoškou, ale je to neporovnateľné. Žiadna závislosť.“

„S Peťom Aristonom som v kontakte, ale odkedy sme sa v Brne stretli naživo, je to také iné. Vieme o sebe, ale nemusíme si písať každý deň,“ pridáva sa Petra.

„Takže už nie je pre vás Bohom, nie je sväté len to, čo on povie?“ usmieva sa psychiatrička.

„Nie.“

„Petra mám z vás naozaj obrovskú radosť. Popracovali ste na sebe, idem vás objať, zaslúžite si veľkú pochvalu.“