Všetko je v ľuďoch

„Jéžiši, tety zasa uverili Markíze!“ zahlási Monka pri pohľade z okna.

Podídem bližšie, susedy zakrývajú plachtami ríbezle, egreše, hriadky.

„Na severe  bude mrznúť a ony robia paniku,“ posmieva sa im.

Smejeme sa, neveriace.

Ráno. Okná v podkroví zahviezdičkované ako na Vianoce, strechy na chatkách biele.

Petre nachystám pančušky, zimnú bundu, snehule, fusak už vyťahovať nebudem, na zastávku máme blízko, prebehneme.

Dobre sme sa načasovali, autobus prichádza o dve minúty, ale naše dievčatko vystúpi a smutne oznamuje: „Už je tam jeden vozík.“

Prebehnem k šoférovi: „Prosííím, mohli by ste nás zobrať, keď je vonku taká zima?“

„Nie. Je to proti predpisom. Keby sa čosi stalo, som za to zodpovedný.“

Práve má službu „bručoun“, neukecávam, „tato“ by nás zobral na vlastné triko, bez prosenia.

Zavolám na dispečing: „Dobré ráno. Nezobrala nás osmička, bol tam už jeden vozík. Pozreli by ste mi, prosím, čo nám ide najbližšie zo Sihote nízko podlažné?“

„Takéto informácie neposkytujeme!“

„Prosím? A kde také poskytujú?“

„Pozrite si cestovný poriadok.“

„Cestovný poriadok? Tam predsa nie sú zaznačené všetky nízko podlažné spoje.“

„Neposkytujeme informácie, na to sú cestovné poriadky.“

„Volám na dispečing?“ zneistela som.

„Áno.“

„Potom nechápem. Vždy mi práve tam ochotne poradili aktuálny spoj, dokonca vysvetlili, že v cestovnom poriadku sú vyznačené iba garantované. V skutočnosti ich chodí oveľa viac, ale nemôžu ich označiť vozíčkom, aby mali možnosť operatívne zasiahnuť, keď sa nejaký autobus pokazí, môžu ho zameniť.“

„Maťooo! Pozri jej niečo zo Sihote nízkpodlažné,“ zakričí na kolegu. „Sedem päťdesiatpäť dvojka.“

„Tak vám ďakujem pekne!“

„Peťula, ide nám od kotolne zhruba za dvadsať minút, ideme sa ešte zohriať do garáže.“

Stihli sme. Pripútam ju, spokojne na ňu pozriem a ona: „Ale si rada, že dnes budeš mať odo mňa pokoj.“

„Nie. Nie preto som rada. Preto, že ti tam dajú viac ako ja. Psíkovia ti labku oblížu...“

„Mne nie. Ja nemôžem piškótovať z dlane. Hádžem im na zem.“

„A prečo?“

„Keď sa ma dotkne čumákom, ja vždy cuknem.“

„Aha.“

Dvojka nás povozila cez stanicu, vyklopila na Beckovskej, odtiaľ je ešte riadny kúsok do stacionára, dorazili sme minútu pred pol deviatou, kedy sa odhlasujú obedy. Maťo nás už nečaká, vychádza vedúca centra Alenka: „Práve sme vás spomínali.“

Vysvetľujem jej situáciu, je pobúrená: „Podajte na šoféra sťažnosť!“

„Nie, na šoféra nemôžem. Sedávam na prednom sedadle a mám preštudované predpisy. Skutočne nemôže zobrať dva vozíky. Dokonca ani kočiar s vozíkom by nemal. V autobuse označenom vozíkom má prednosť vozíčkar a šofér je oprávnený požiadať mamičku s kočíkom, aby vystúpila a počkala na ďalší spoj. Čo sa našťastie ešte nestalo. Bolo by mi trápne. Ale na dispečing napíšem. Vyzdvihnem kolegov, ktorí mi doteraz ochotne pomáhali a prístup dispečera z rána. Upozorním na to, že ak by sme sa riadili cestovným poriadkom, chodili by sme každé ráno od kotolne, pretože naša osmička nepatrí medzi garantované spoje a tým pádom nie je označená vozíčkom.“

Medzitým Petru odviezol Dalibor ku skrinkám, vyberiem sa k nim, viem si predstaviť, ako stojí pri nej a čaká. Petra sa pokúša odmotať šál, bude im treba pomôcť.

„Dalibor! Ty si ju obslúžil?“ neverím vlastným očiam. Petra v papučkách, bunda, snehule, šál v skrinke. „Ty si šikovný, to som nečakala. Myslela som, keď tu Maťo nie je, že to zostane na mne.“

Len sa usmieva.

Až vo dverách do miestnosti sa zrazia s prekvapeným Maťom.

„Pozri, Maťo! Dalibor ťa zastúpil a ako vzorne. Práve ho chválim.“

„A mňa nepochváliš, mamina?“

„Maťo, veď teba toľko chválim každý deň, že už máš z toho hore nos.“

Rehocú sa obidvaja, až sa lámu v páse. Zamávam im a odchádzam.