Slnečný víkend

Pri Trenčianskej bráne. Posledný pekný víkend ako na objednávku. Rozvoniava burčiak, klobása, sladké dobroty, stánkari ponúkajú keramiku, pletené košíky, drevené výrobky, venčeky, kvetinky, náušnice, je si na čom oči popásť.

Na pódiu folklór, postávame obďaleč, toto nie je Petrina cieľová skupina. Piesne z muzikálu Studňa lásky sme si vypočuli okolo obeda a teraz čakáme na Adama Ďuricu. Každú chvíľu niekto pozdraví, zastaví sa, kamaráti z centra, aj ich rodičia. Z rozhovoru s kamoškou a bývalou spolužiačkou ma vyruší ujo, ťažko uhádnuť vek, štíhly, čiperný, ale na tvári vidno, že pamätá dosť.

„Poznáte ma?“ postaví sa predo mňa a pozrie priamo do očí.

„Nie. Mala by som?“ neurčito sa usmejem a v hlave mi šrotuje.

„Kúpalisko a žltý klobúk,“ ťukne si ukazovákom na okraj.

„Aha, áno!“ rozjasní sa mi.

V predstavách sa vraciam do horúcich dní. Rady pri oboch pokladniach, Petra zaparkovaná pri rampe, čaká, ľudia prechádzajú so vstupenkami cez turnikety, nám treba odistiť závoru. Ujo v kraťasoch a plátennom klobúku, okrem lepenia pások tým, ktorí sa popoludní vracajú, zabezpečoval aj túto funkciu. Jedného dňa, okolo chaos, ľudia netrpezliví, Petra neistá, vrtí hlavou zo strany na stranu, zrazu vidím, ako ju vedie s vozíkom dnu a otáča k bazénom. Nečakal, kým prinesiem lístok, už nás poznal.

Je september, kúpalisko iba v spomienkach a on si nás všimol, spoznal. Podáva Petre žlté usmiate slniečko z dreva na štipčeku, vloží jej ho do dlane, dlaň zatvorí, snáď aby nevypadlo, pohladí ju, zaželá pekný deň, veľa šťastia, otočí sa a stráca v dave.

„To bolo milé! Ďakujeme!“ kričím za ním.

Kamarátky sú dojaté.

Zapínam jej ho do vlasov, usmievam sa na ne: „Áno, aj takýchto ľudí stretávame.“

Lavičky na trávniku sú obsadené, väčšina ľudí stojí, ale ani zďaleka ich nie je toľko, ako v piatok večer na skupine Vidiek. Postávame vzadu, uvažujeme s kamoškou, keď skončí folklór, zopár ich odíde, možno dnes budeme sedieť aj my. Všetko sa zomlelo rýchlo, buď nikto neodišiel, alebo niekde došlo k výmene mimo nášho dohľadu. Už neriešim sedenie, len Petru, aby som ju dostala čo najbližšie k pódiu. Sme v cieli, tesne pred zátarasami, lenže na nich, nie pred nimi, ale priamo na konštrukciách, stoja deti, chlapec tak šesťročný, dievčatko môže mať desať. Ich mamina sa otočí, niečo hovorí, gestikuluje rukami, ťažko porozumieť v tom hluku. Vysvetľujem Petre, ako som pochopila: „Zrejme nám chcela povedať, že deti sa posunú, zoskočia, keď začne koncert, aby si videla aj ty.“

Priestor sa zapĺňa neuveriteľnou rýchlosťou, aj keby sme chceli, už nemáme kam. Obzriem sa, hlava na hlave, niet úniku. Kapela je konečne nazvučená, za obrovského potlesku, vreskotu, piskotu, prichádza Adam Ďurica.

Petra je nervózna, hnevá sa. Chlácholím ju dotykmi, s hlasivkami nevládzem, basy mi dunia v hrudi. Chvíľu trvá, kým mi dôjde, že mladá žena sa snažila iba varovať nás, vysvetliť, nech sa posunieme inde, lebo cez nich vidieť nebudeme.

Po čase sa Petra zmieri, začne spievať, tlieskať, zlosť z nej vyprchá. Snažím sa vystihnúť okamihy, keď chlapček zoskočí na zem a spevák je práve na našej strane pódia. Natočím jej hlávku správnym smerom, podarilo sa viackrát.

Matka detí, s ruksakom na chrbte, začala tancovať už pri prvej pesničke, občas cez plece zazrie na vozík, prekáža jej, mohla sa bez neho rozšupnúť viac. Jej kamarátka, možno sestra,  trsá spolu s ňou, na kovových zábranách jej visia tiež dve deti. Každú chvíľu tá aktívnejšia dáva signál celému zoskupeniu, aby sa otočili a robí selfíčka s kapelou v pozadí. Natáčajú, fotia ako divé, škľabia sa do mobilov, nútia k tomu aj deti, nech majú super zábery, akí sú všetci happy. Dievčatko to zjavne otravuje, radšej by sledovala koncert a spievala, ale mamina nedá pokoja.

Kamoške sa podarilo včas vycúvať mimo dav. Nerobí jej dobre hluk, ani húfy divákov. Po skončení sa predieram k prvej lampe a čítam esemes: „Čakám vás pri knižnici.“

Petra je rozhorčená, rozpráva jej o bezohľadných ľuďoch.

„Keby im tá matka aspoň na chvíľu povedala, nech sa posunú, nech ustúpia! Bola som znechutená a zúrivá z tej bezmocnosti!“ sťažuje sa celou cestou.

 Ja necítim hnev. Bavila som sa. Bolo to naozaj komické, ako sa žena snažila vyťažiť maximum. Ku koncu vytiahla blok s perom a posielala syna, nech vyskočí na pódium a požiada o podpis, hoci autogramiáda nebola. Malý sa zdráhal, keď ho konečne dokopala k akcii, vyskočil na prázdne pódium, hudobníci medzitým odišli bočnými schodmi. Bezradne a previnilo sa vrátil.