Bojovníčka

„Monka, nemohli by ste Petru hodiť autom do Piana? Kúpila som lístok iba jej, nech nemusím chodiť hore dole, išla by som pre ňu po koncerte.“

„Jasne, zavolám Mišovi, nech príde k nám, zavezieme ju a pôjdeme rovno domov.“

Začiatok je o devätnástej, počítam také dve hoďky, dlhšie by to trvať nemalo. Prichádzam pred deviatou, práve prebieha krst cédečka, považujem ho za vyvrcholenie večera a záver. Omyl. Len čo zotrú mopom z podlahy šampanské, spevák ohlasuje ďalšiu pesničku, zábava pokračuje. Sadnem si bokom a pozorujem. Klub býva zväčša plný. Ak sú stoličky zoskupené v radoch za sebou, žiadna nebýva prázdna, ak je koncert na stojáka, zostáva priestor iba na pripaženie. Kapela vznikla v roku dvetisícjedenásť, ale až dnes krstí svoje prvé CD, absolvuje prvé turné po českých a slovenských mestách. V minulosti dostávali menšie príležitosti prezentovať sa na festivaloch, či ako predskokani slávnejších kapiel. S veľkou účasťou sa zrejme ani nepočítalo. Na parketách rozložili stolíky so stoličkami, priestor pod pódiom je vyčlenený pre tanca chtivých, postranné boxy takmer prázdne. Pesničky sú počúvateľné, poznám ich z domu, Petra sa vždy vopred pripraví, napočúva si skladby. Čo mi vadí, je bubnovanie v hrudi, z tohto mám vždy nepríjemný pocit. Dobre, že som neprišla od začiatku.

„Stíšte sa, prosím, chcel by som privítať medzi nami jedného človeka, dá sa povedať, že špeciálneho hosťa, ktorý si to naozaj zaslúži. Je ním Peťa K,“ spevák ju predstaví celým menom, pokloní sa jej a povie: „Peťa, táto pesnička je iba pre teba.“

Zaznejú tóny skladby, ktorá u nás hrala posledné dni podozrivo často. Takže on vie. Asi si písali. Petra sa usmieva, tlieska, prikyvuje hlavičkou, je šťastná. Po pesničke vybehnem za ňou, skloním sa k vozíku, objímem ju: „To čo bolo? Čakala si to?“

„Nie. Ani náhodou. Som z toho v šoku.“

Zaujmem svoje miesto, okolo desiatej sa predstavenie chýli ku koncu. Obecenstvo ich zopárkrát vytlieska späť, ale o pár minút doznie naozaj posledná pieseň. Hudobníci odchádzajú z pódia, sľubujú, že prídu ešte dole, medzi svojich fanúšikov. Ponúkam Petre rukáv, idem jej obliecť bundu, nespolupracuje. Vyzerá, že nemá v úmysle odísť.

„Ty zostávaš? Veď ti zahrali, čo chceš viac? Môžeme ísť, nie?“

„Viem, že je veľa hodín, ale ja by som rada bola do konca.“

„Ale čo si od toho sľubuješ? Foťák aj tak nemám.“

„Nevadí. Prosíííím,“ žobroní.

„V pohode. Tak čakaj. Ja vydržím.“

Píšem si s kamoškou, na rozhovor je tam príliš veľký hluk, po očku ju pozorujem. Keď sa ľudia zhromaždia okolo členov kapely, vyštartuje smerom k nim, bez rozpakov zaparkuje čo najbližšie a čaká. Všimne si ju spevák, podáva jej ruku, vybozkáva, čosi si povedia. Za ním gitarista, bubeník. Každý sa s ňou zvíta. Berú ju medzi seba, zábery robí ich fotografka. Celé to prebieha na protiľahlej strane parketu. Zrazu vidím, že priamo ku mne vykročil spolu s Petrou aj spevák. Sedím si tam v prítmí nenápadná a on fakt ide ku mne. Podáva ruku aj mne, zoskočím k nemu, bozkáva ma na líca, predstaví sa a hovorí: „Máte úžasnú dcéru. Je to bojovníčka.“

Kiež by bola. Na stacionárny bicykel sadne raz za mesiac, na barly pod posteľou sadá prach, bojuje pri telke a na fejsbuku, ale to ti hovoriť nebudem.

Usmejem sa, pokrčím plecami a zmením radšej tému: „Petra, čo sa týka hudby, nikdy nešla s davom. Ani keď bežala superstar, nefandila tým, čo baby v triede, vždy mala svojho favorita. Tak objavila aj vás. Hoci ešte nie ste veľmi známi, zapáčila sa jej jedna pesnička v rádiu, pozisťovala o vás všeličo na internete a keď sa dozvedela o koncerte, povedala, tam musí byť, kúpili sme lístok medzi prvými. Čo si dnes urobil, je pre ňu obrovský zážitok. Si veľmi milý, ďakujeme ti. Veľa to pre ňu znamená.“

„Podľa čoho si usúdil, že som bojovníčka?“ zapája sa Petra.

Trocha je zaskočený touto otázkou, ale vynašiel sa: „Vieš, pre nás je dôležitá spätná väzba. Keď si mi napísala svoj príbeh a ako ti naše pesničky pomáhajú, je to veľké povzbudenie a dar, som ti vďačný za to.“

Prichádza fanúšik s prosbou o spoločnú fotku. Lukáš sa ospravedlní a my môžeme konečne opustiť klub. Prichádzame domov o jedenástej, líham si k nej do postele. Je plná dojmov, potrebuje sa ešte vyrozprávať. Prišla za ňou pani: „Ja som Lukášova mama. Si nádherná mladá žena, prajem ti, nech sa ti v živote darí. Som rada, že som ťa spoznala.“ Objala ju.

Hovorí stále tichšie, posledné je: „Asi ťa už prepustím.“

Pobozkám ju na líčko, zaželám dobrú noc a idem do svojej.